23. nedeľa v období „cez rok“ – v roku C
Milovaný, ja, Pavol, už starec a teraz aj väzeň Krista Ježiša: prosím ťa za svojho syna Onezima, ktorého som splodil v okovách. Poslal som ti ho naspäť, jeho, to jest moje srdce. Chcel som si ho ponechať pri sebe, aby mi v okovách pre evanjelium slúžil namiesto teba. Ale nechcel som nič urobiť bez tvojho súhlasu, aby tvoj dobrý skutok nebol akoby vynútený, ale dobrovoľný. Veď azda preto odišiel na čas, aby si ho dostal navždy. Už nie ako otroka, ale oveľa viac ako otroka: ako milovaného brata, milého najmä mne - a o čo viac tebe – i podľa tela aj v Pánovi. Ak ma teda pokladáš za druha, prijmi ho ako mňa samého.
Flm 9b–10. 12–17
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Pri pojme Sväté písmo nás napadne veľká zbierka – 72 kníh, ktoré obsahuje Starý aj Nový zákon. Napadlo nás ale niekedy, že až dve tretiny kníh sú apoštolské listy? Úryvky z nich čítame počas nedeľných svätých omší ako 2. čítanie.
Dnes sme mohli počuť časť Pavlovho listu adresovaného Filemonovi. Kto to bol? Čo o ňom vieme? Bol to vážený a zámožný koloský občan, ktorého Pavol spolu s manželkou Apiou a synom Archipom obrátil na kresťanskú vieru. Filemon mal otroka Onezima, ktorý mu ušiel do Ríma a tam vyhľadal Pavla, ktorý sedel vo väzení. Z listu sa nedozvedáme, čo ho viedlo k úteku. Možno sa mu nepáčilo v dome kresťana, ktorý bral všetko vážne a zodpovedne, teda aj jeho službu, možno to bola túžba po dobrodružstve a možno ho pán poslal s peniazmi do prístavného mesta, aby tam čosi kúpil, ale on ich použil na útek do hlavného mesta svetovej ríše. A hoci tam prišiel, nebol spokojný, lebo aj v Ríme otroci nemali na ružiach ustlané.
Rímsky dejepisec Tacitus (56–120) rozpráva, že práve v tom čase bol v Ríme zavraždený mestský prefekt a hoci vrah sa nenašiel, pre výstrahu bolo popravených 400 otrokov. Za týchto okolností sa mohol aj Onezim obávať o život, veď bol otrok, zbeh aj zlodej. Možno vtedy sa mu dom jeho pána v Kolosách začal javiť ako raj na zemi. Mal však šťastie, lebo sa stretol so svojím krajanom Epafrom, ktorý bol osobným Pavlovým aj Filemonovým priateľom. Epafras ho priviedol k Pavlovi, ktorý vo väzení láskavo prijal mladého otroka a ten sa mu so všetkým priznal. Stretnutie s Pavlom znamenalo obrat v jeho živote, takže vo väzení ho aj pokrstil. Pavlovi však vznikli ťažkosti vyriešiť problém s otrokom-utečencom. Na jednej strane nechcel nevhodne narušiť vtedajšie platné spoločensko-stavovské právo, na druhej strane mu bolo ľúto bystrého a schopného Onezima, ktorého si veľmi obľúbil.
My môžeme len obdivovať Pavlovu diplomaciu, ktorou riešil pomer medzi pravdami kresťanskej viery a vtedajším právno-hospodárskym poriadkom. Bol si vedomý, že pred Bohom sme si všetci rovní a stavovské rímske právo je protiprirodzené a nespravodlivé. Zároveň si však uvedomoval aj katastrofálne následky, ktoré by spôsobilo náhle uplatnenie kresťanskej zásady týkajúcej sa slobody a rovnosti. Vznikol by rozvrat hospodárskej sústavy Rímskej ríše, vražedné vzbury, bieda a prenasledovanie Cirkvi, ktorá takéto myšlienky šíri. Pavol predvídal, že plodné sily kresťanskej lásky
a rovnosti skôr-neskôr prekvasia a pretvoria celú spoločnosť, preto hlásal zákon kresťanskej lásky, ktorá vie preklenúť aj tie najväčšie spoločenské priepasti vzájomným porozumením a citom pre biedu a spravodlivé potreby blížneho.
V tomto duchu posiela Onezima jeho pánovi s krásnym a pôsobivým odporúčajúcim listom, v ktorom sa za neho zaručuje a je ochotný aj zaplatiť, ak mu je niečo dlžný alebo v niečom svojho pána poškodil. Neskrášľuje jeho vinu, iba chce, aby previnilcovi bolo odpustené a bola mu daná možnosť nápravy.
Tento list nám dáva príležitosť zamyslieť sa nad tak obyčajnými vecami ako sú listy, SMS-správy, maily... Sú to totiž akoby naše fotografie, akoby náhrada za nás, ktorú posielame blížnym. Majú nás priblížiť k tým, ktorým sú adresované. Koľko radosti, ale aj bolesti, môže byť v nich ukrytej?! Preto si máme uvedomiť, že každá správa má v sebe kus zodpovednosti, lebo ňou môžeme pohladiť, ale aj udrieť, povzbudiť, ale aj znechutiť.
Našiel sa list vojaka Apiona z Egypta z 2. storočia, ktorý napísal otcovi do Itálie: Drahý otče, prosím ťa o tri veci. Napíš mi v prvom rade aspoň krátko ako sa máš, v druhom rade ako sa vedie mojim súrodencom a po tretie, budem netrpezlivo čakať, aby som tvoj list mohol pobozkať ako tvoju ruku, ktorá ho písala. Som ti vďačný za to, že si ma dobre vychoval.
Keď čítame alebo počúvame Pavlove listy, ktoré sú plné súcitu, lásky a dobroty, zamyslime sa nad tým, aké my posielame správy. Nájdem si na mojich blízkych čas? Nie sú moje správy plné žlče, zlosti, nenávisti a nelásky? Snažím sa o to, aby iných viedli k láske a porozumeniu?
Pouvažujme či nevynechávame niekoho blížneho zo svojho života a snažme sa mu láskavou formou v nastávajúcom týždni ozvať.