Mnohé scény z evanjelií boli motívom pre maliarov, sochárov či iných umelcov. Aj dnešné evanjelium sa pokúsili mnohí umelci vykresliť. Zobrazovali mohutného a sebaistého farizeja pred oltárom, ktorý bol bohato oblečený, stál v pozore, pričom prednášal litánie svojich zásluh a dobrých skutkov. Mýtnik bol naopak úplne na konci alebo v rohu obrazu, často vykreslený tak, akoby sa doň ani nezmestil.

Ježiš podobenstvom zobrazil predstaviteľov dvoch spoločenských skupín. Farizeja, ktorý bol reprezentantom majetných a podľa zákona, pobožných Židov, ktorí majú isté miesto v cirkevnej obci, pred Bohom aj ľuďmi. Mýtnika, ktorý však nebol predstaviteľom chudoby, akoby sme si možno mohli myslieť, ale naopak, bol dobre zazobaný, lebo vedel prezieravo hospodáriť pri výbere daní. Hoci všetci o mýtnikoch vedeli, že sú zlodeji, nedovolili si na nich siahnuť, ale ich z duše nenávideli. A aby sa im aspoň trocha pomstili, spoločensky ich degradovali a vyhlásili za verejných hriešnikov. Ten vzadu v chráme sa teda skutočne nemal čím chváliť, ale sympatický nám je jeho postoj k Bohu: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.

Máme pred sebou dva typy ľudí: prvý, ktorý je pyšný, sebaistý, nadutý, a preto nepríjemný a druhý, pokorný, ktorý vidí svoje chyby. Pri počúvaní podobenstva sa preto staviame ďaleko od farizeja a bližšie k mýtnikovi. Myslím si, že Ježiš by dnes rozšíril podobenstvo o ďalších návštevníkov kostola.

Hovoril by o ľuďoch, ktorí pravidelne prichádzajú neskoro na bohoslužby, pričom v pokoji vyrušujú ostatných, a aj kňaza, hľadaním miesta, samozrejme, čo najbližšie pri oltári. Je im jedno či sa číta Božie slovo, kňaz káže alebo sa už spieva Otčenáš. Ďalej by hovoril o ľuďoch, ktorí akoby nevedeli, čo majú v kostole robiť. Povedal by im, že dnes stačí, keď sa pozeráme na oltár, počúvame jeho slovo a sme prítomní slovom, spevom a tiež aj srdcom. Veď obnovená liturgia zapája do bohoslužby všetkých, čo dávame najavo svojimi postojmi: sedením, státím, pokľaknutím, prežehnaním sa, bitím sa v prsia či podaním si rúk na znak pokoja.

Do rodiny prišla nevesta, a keďže nebola z domu naučená chodievať na bohoslužby, vyhýbala sa im, kde a ako sa dalo. Keď však prišli Vianoce, išla na polnočnú aj ona. Keď prišiel v liturgii čas na znak pokoja, svokre, ktorá jej podala ruku, povedala: Dovidenia mamička! A vy už idete domov?

Ježiš by ďalej hovoril aj o tých, ktorí už ani nevedia ako vyzerá kostol zvnútra. Dnes už neplatí výhovorka na ťažké časy, lebo aj keď boli ťažké časy, mnohí sa vyhýbali kostolu nie zo strachu, ale z lenivosti. Tým argumentujú aj dnes, že nechodia tam kvôli ľudským ohľadom alebo nepotrebujú kostol ani Boha, keďže si stačia sami. Je to akýsi nový druh farizejov, ktorých so starými spája pýcha a sebaistota.

Nemáme však v úmysle zaoberať sa rôznymi typmi ľudí v našich kostoloch, ale vyberme si z dnešného podobenstva aj niečo pre seba.

Od farizeja sa učme, že často a veľa máme Bohu za čo ďakovať. Nikdy neodchádzajme z kostola bez poďakovania za dar života, zdravie a radosť, že môžeme byť so svojím Bohom, ktorý nás prijíma za svoje deti. Nezabudnime, že farizej stál pred oltárom, kde by malo byť aj naše miesto, aby sme dobre mohli pozorovať bohoslužbu. Preto treba chodievať na ňu včas a vzbudiť si úmysel, že chceme ju sláviť spolu s kňazom a maximálne sa na ňu sústrediť.

Mýtnik je nám sympatický vyznaním: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Buďme však úprimní, že modernému človekovi toto vyznanie akosi nesedí. Preto sa často vyhýba, napríklad spovedi s tvrdením, že nemá hriechy, keďže nikoho nezabil, nič neukradol, preto nech sa spovedajú tí, ktorí to robia. Týmto ľuďom chýba úprimný mýtnikov pohľad na seba aj do seba. Sympatické je aj to, že zostal stáť skromne pri dverách. Aj my si možno ceníme, keď sa nám ľudia príliš nevnucujú do domu, ale v kostole by to malo byť inak. Tak ako v každej spoločenskej miestnosti by mal byť vchod voľný pre prichádzajúcich. Stáť pri dverách, keď je v kostole dostatok miesta, nie je znakom pokory ani slušnosti.

Počas letnej dovolenky turisti požiadali muža, aby im ukázal cestu do chrámu. Muž, mysliac si, že si chcú ísť pozrieť kostol, ukázal im cestu. Keď sa turisti opýtali, kedy bude svätá omša, dostali odpoveď: Načo sa chcete modliť, veď nehrešíte, nikomu ste nič zlé neurobili, nikoho neokradli, nikoho ste nezabili.

Nebuďme takíto. Chodievajme radi na bohoslužby, aktívne sa zapájajme do liturgie a pamätajme si, že pred oltár nemáme niesť farizejovu pýchu, a ani s pokorou mýtnika nemáme zostávať pri dverách, ale aktívne sa zapájať do bohoslužby.

Aj pri dnešnej svätej omši buďme aktívni aj potom pri každej, na ktorú prídeme. Veď sa pri nej stretávame so svojím Bohom.