Keď sa chce na verejnosti prezentovať kráľ, tak sa slávnostne oblečie, obuje, vezme si insígnie a s veľkým úsmevom sa postaví pred svojich poddaných. Dnes sa však v liturgii deje čosi úplne opačné, keď nám chce Cirkev ukázať nášho Kráľa, pričom nás vedie pod kríž, ktorý bol aj zostal symbolom utrpenia, potupy a bolesti. Nie je to úžasné protirečenie pre ľudskú predstavivosť a zároveň veľké tajomstvo pre našu vieru? Kristus kraľuje nad svetom z kríža. Nie je tým naša predstava o kráľovi, kráľovstve či kraľovaní, úplne prekrútená? Ako môže kraľovať človek bezmocný, zbavený ľudských práv, cti, života, vydaný na posmech a potupu iných? Prečo teda do náboženského života miešame také svetské slová ako je kráľ či kráľovstvo?

Lenže slová kráľ či kráľovstvo sú ľudskými slovami, lebo každý v sebe objaví kráľovské túžby. Najskôr detské hry, potom mladícke či dievčenské sny o budúcnosti zamilovaných ľudí, svadobné obrady, spoločenské zvyklosti, prejavy úcty a lásky voči ženám vo forme kvetov či šperkov. Tým všetkým akoby sme chceli povedať, že v nás je niečo kráľovské, že človek je kráľovský tvor a je v ňom niečo tak vzácne, čo má cenu ako kráľovská hodnosť. Obrazne môžeme povedať, že človek hľadá v živote svoje kráľovstvo.

Pravda je však taká, že pri tomto hľadaní sa stretá na každom kroku so sklamaním a čoskoro spozná, že rozprávky sú iba rozprávkami, mladé sny sa rozplynú, manžel či manželka nie je vôbec princom či princeznou a domov sa málo podobá na kráľovstvo, skôr na miesto starostí, trápenia a nedorozumení. Čo nám teda zostáva z našej kráľovskej túžby? Sklamanie a vytriezvenie. Alebo, že by cesta viedla ešte ďalej? Nejaký hlas, a my vieme, že je Kristov, nám hovorí: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Nemal by si každý z nás, veriacich, opakovať túto vetu? Lebo kráľovské túžby v srdci človeka sú vlastne túžbou po Bohu.

Boh vo svojom zjavení posvätil túto prirodzenú túžbu človeka po kráľovstve a urobil ju nástrojom spásy. Zaviazal sa k tomu aj Zmluvou a odvtedy očakávanie mesiášskeho kráľovstva bolo nádejou celých starozákonných dejín. Ľudia verili, že Boh je Kráľom svojho ľudu a kraľovanie uskutoční skrze svojho Pomazaného, Mesiáša. A tu skutočne prichádza Ježiš a ohlasuje: Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo. Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Chudobní, hladní, chorí, trpiaci, skrátka všetci, sú povolaní do toho kráľovstva. Stačí si len obliecť svadobný odev a vstúpiť na kráľovskú hostinu. Keď tieto slová ľudia počuli z Pánových úst, ich kráľovské očakávania a túžby ožívali, ale čoskoro prišlo sklamanie, lebo, keď chceli Ježiša urobiť kráľom, on im utiekol do samoty. Vtedy si uvedomili, že nemá politickú moc, ani vojenskú silu, ani bohatstvo, a ani nič z toho, čo majú pozemskí králi. Napokon je odsúdený, pribitý na kríž, zbavený cti, čím zmizlo všetko kráľovské a zostal iba nápis na kríži: Toto je Ježiš, židovský kráľ! Vtedy si mnohí, nevynímajúc ani učeníkov, povedali, že zasa sa jeden sen o kráľovstve rozplynul ako toľké predtým. Nedokázali však odhadnúť situáciu, lebo pravda bola úplne iná, lebo ani kríž, ani Ježiš, ani jeho kráľovstvo sa nerozplynulo!

Aj my, po dvoch tisícročiach, stojíme pred tajomstvom Kristovho kríža a počúvame posolstvo o jeho kráľovstve. Cirkev ohlasuje po celom svete, že Ježiš žije a kraľuje na veky vekov, pričom my si znova kladieme otázky: Aké je to kráľovstvo? Čím kraľuje? Čím ovláda milióny ľudí, ktoré ho uznávajú za Kráľa? Odpoveď je iba jedna: Ježiš kraľuje svojím Božským Srdcom. Ono sa obetovalo za celý svet, je plné dobroty, láskavosti a získava si všetkých. Jasne povedal: A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. Ježiš kraľuje srdcom a v srdciach, keď hovorí: Božie kráľovstvo je medzi vami. Teda, vo vnútri, v našich srdciach, uplatňuje svoju moc a smrťou na kríži nám otvoril svoje kráľovské srdce, čím nám otvoril prístup do jeho kráľovstva.

Z toho vidíme, že kráľovské túžby, ktoré v sebe nosíme, nie sú zbytočné, lebo cez Ježiša nás vedú k Otcovi. Stretnutie s Ježišom odhaľuje v nás našu kráľovskú stránku, ktorou je dôstojnosť vykúpeného človeka, Ježišovho brata či sestry a dôstojnosť detí kráľovského Otca na nebesiach. Pohľad na nášho kráľovského Brata Ježiša nám pomôže napriek všetkým životným sklamaniam objaviť aj v blížnych niečo z tejto kráľovskej hodnosti, čím je kráľovské kňazstvo Božieho ľudu.

Na jednom alpskom štíte vo Francúzsku stál veľký drevený kríž. Postavili ho kedysi francúzski rehoľníci, ale horské víchrice ho po veľa rokoch zničili. Na zjazde katolíckej mládeže ktosi poznamenal: Naši predkovia museli byť odvážni, keď dokázali postaviť kríž na tak vysokom končiari. Bolo by zaujímavé či by aj dnešná mládež dokázala niečo také vykonať. Na túto výzvu odpovedala mládež tým, že sa podobrala na obdivuhodný čin. Vyniesli do výšky 4000 metrov kamenné kvádre a potom veľký železný kríž, ktorý postavili na kvádre. Miestny biskup sa škriabal po strmých ľadových úbočiach vrchu, aby osobne posvätil, ako on kríž nazval, železné vyznanie viery. Dnes od mladých nikto nežiada, aby dokázali na nejaký štít postaviť kríž, ale od všetkých, mladých i starých, Kristus žiada, aby kríž, znak jeho víťazstva, postavili do svojich sŕdc.

Aj my stojíme pod krížom, týmto nepochopiteľným znamením nášho Kráľa a počúvame tri vety o jeho kráľovstve. Sú takí, ktorí sa mu posmievajú: Zachráň sa, ak si židovský kráľ! Sú aj takí, ktorí povýšene a s iróniou, ako Pilát, povedia: Toto je židovský kráľ a nevšímavo odídu domov. Ale je tu ešte jeden človek, kajúci lotor, predstaviteľ kajúceho ľudstva, ktorý hovorí: Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.

Pozrime teraz vo veľkej pokore na kríž aj my a povedzme: Ježišu, spomeň si na nás tu zhromaždených, vo svojom kráľovstve a urob naše úbohé srdcia podobné tvojmu kráľovskému Srdcu.