Keď počúvame vyjadrenie pre nás neznámeho človeka, napríklad v televízii alebo na sociálnych sieťach, často sa pýtame: Kto je to? Čo si o sebe myslí? Akým právom takto hovorí? A že sa časy nemenia, vidíme aj z Evanjelií. Ľudia, ktorí počúvali Ježiša, videli jeho skutky, sledovali jeho cesty, tiež sa pýtali: Kto je to? Kto mu dal moc takto konať? Tieto otázky sú však aktuálne aj po dvetisíc rokoch. Kladú ich deti na hodinách náboženstva, dospelí pri rozličných rozhovoroch, pričom niet rozdielu, či ich kladú veriaci alebo neveriaci, jednoduchí či vzdelaní ľudia.

Dnešný sviatok na tieto otázky odpovedá najskôr ústami proroka Izaiáša: Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvo­lený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho ducha… Potom ústami samotného nebeského Otca: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. A napokon apoštol Peter, vedený Duchom Svätým prehlasuje: On je Pánom všetkých! Z týchto slov jasne vyznieva, že Ježiš je Sluha, Syn, Pán!

Môj Služobník – označuje Ježišovu príslušnosť do ľudského rodu. Stal sa našim bratom a prišiel slúžiť. Žalmista vkladá do úst Mesiáša o tom svedectvo: Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril. Nežiadaš žertvu ani obetu zmie­renia, preto som povedal: Hľa, prichádzam. Žalmistove slová potvrdzuje sám Ježiš, keď hovorí: Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť. Preto hneď na začiatku verejného účinkovania vstupuje do vôd Jordánu ako obyčajný ľudský sluha a dáva sa pokrstiť.

Keď výraz môj služobník vychádza z Božích úst, dýcha dôvernosťou, blízkosťou, úctou a láskou. V Starom zákone Boh týmto výrazom nazýva najšľachetnejších mužov, ktorých povoláva k osobitnému poslaniu. Nedáva im síce pove­rovacie listiny, ale obdaruje ich svojím Duchom. Ježiš je služobníkom v najplnšom slova zmysle: je najvernejší, Otec si ho privinie k sebe, má v ňom zaľúbenie, vkladá naň svojho Ducha a je účastný na dôvernom Otcovom živote.

Pánov služobník je vznešeným mesiášskym oslovením, ktoré používali aj prví kresťania vo svojich modlitbách. Úry­vok jednej z modlitieb nachádzame v Skutkoch apoštolov: Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služob­níka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.

Milovaný Syn – toto oslovenie prevyšuje všetky ostatné oslovenia. Pozastavuje sa nad ním aj pisateľ listu Hebrejom, keď hovorí: Veď kedy komu z anjelov povedal: Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil? Všimnime si, aké bohatstvo lásky a citových vzťahov sa skrýva v slovách nebeského Otca. Tieto slová sú veľmi silné aj keď ich vysloví ľudský otec alebo matka, ale o čo sú silnejšie, keď ich vysloví Boh, sám o sebe? Otec zjavuje Syna ako odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty. Všetky naše dôverné oslovenia, ktorými sa obraciame na Ježiša, sú iba nepatrnou ozvenou hlasu, ktorý zaznel z neba pri jeho krste: Ty si môj milovaný Syn.

Pán všetkých ľudí – Ježiš, Boží Syn, dostáva s Božím menom: Pán, Hospodin, Kyrios… aj vládu nad všetkými ľuďmi. Tak ho vidí Peter, keď v kázni stotníkovi Kornéliovi vraví: On je Pánom všetkých. A tak ho videl aj Pavol, ktorý Filipanom píše: Aby každý jazyk vyznával: Ježiš Kristus je Pán na slávu Boha Otca. Ježiš je Pán svojím Božským pôvo­dom aj svojou výkupnou obetou na kríži. Otec mu dal do dedičstva národy a on si ich privlastnil ako bratov a sestry cez tajomstvo vtelenia a cez svoju krv vyliatu na kríži. Pozemskí králi si tiež podmaňujú národy, ale pánmi sa stávajú prelievaním krvi iných. Ježiš vylial vlastnú krv ako obetu nekonečnej lásky, preto mu je daná všetka moc na nebi i na zemi – je Pánom všetkých ľudí.

Svätý Teofan Zatvornik (1815–1894) hovorí o dôvodoch, ktoré spôsobujú stratu krstnej milosti. Prvým je zanecha­nie Cirkvi a sviatostného života. Toto spôsobuje vysušenie výhonku kresťanského života. Druhým je podriadenie sa chúťkam tela, ktoré spôsobujú zakorenenie rôznych vášní v srdci. Tretím je strata schopnosti vidieť hlavný cieľ života a nasledovanie dočasných cieľov, ktoré slúžia k uspokojeniu telesných potešení a utíšeniu smädu, ktorý spôsobuje pýcha a márnomyseľnosť. Štvrtým je zabúdanie na dušu. Modlitba, Božia bázeň či svedomie sú zatienené množstvom iných vecí. A piatym je nenadobudnutie poriadku v živote, ktorý je vytvorený dodržiavaním prikázaní. Svätý Teofan hovorí, že všetky tieto dôvody straty krstnej milosti sú vzájomne prepojené a často sa nedajú od seba odlíšiť. Za tento stav sú zodpovední rodičia, ktorí zanedbali správnu formáciu svojich detí.

Naším krstom sme sa stali účastnými na tajomstve, ktoré sa zjavilo pri Ježišovom krste. Stali sme sa jeho služob­níkmi a máme účasť na jeho služobnom poslaní, presne tak ako jeho Matka, ktorá to vyjadrila slovami: Som služobnica Pána! Aj nás nazval Boh pri krste: Môj služobník. Už vás nenazývam sluhami, ale nazval som vás priateľmi. Krst nám dáva veľké právo: V Kristovi slúžiť Bohu, nášmu Otcovi aj všetkým našim bratom a sestrám! V Kristovi sme sa stali milovanými deťmi, nad ktorými sa otvorilo nebo a Božia láska sa vyliala na našu dušu. A hoci z poslania, ktoré plynie z nášho krstu, môžeme mať strach, Ježiš nás uisťuje: Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.

Chráňme si krstnú milosť ako najväčší dar, denne ďakujme za dar krstu a slúžme Bohu ako verní synovia a dcéry, aby sme mali účasť na Kristovom kráľovstve.