Z prírodovedeckého hľadiska je človek mikrokozmos, svet v malom a vo svojom tele je akoby esenciou celého kozmu. A tak ako na počiatku Pánov Duch zrodil z chaosu svet, tak je Pánov Duch potrebný aj pre každého človeka k jeho plnému rozvoju a rastu.

Apoštoli po Pánovom nanebovstúpení s dôverou očakávali vo Večeradle príchod Ducha Svätého. V ich dušiach však zápasili jasné myšlienky s temnými myšlienkami, čo v nich vyvolávalo chaos. Kristove sľuby o Božom kráľovstve, jeho smrť na kríži, strach pred Židmi, bázeň pred zmŕtvychvstalým Kristom a napokon jeho odchod, to všetko bolo akousi chaotickou zmesou v ich mysliach a srdciach. Ježiš veľmi dobre vedel, že to, čo sa okolo nich deje, je pre nich „silná káva“, a preto im oznámil: Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. Ježiš svoj sľub splnil, keď v deň Turíc zostúpil Duch Svätý za hukotu vetra a v ohnivých jazykoch na apoštolov a ukončil tak chaos v ich mysliach a srdciach. Jednoduchých rybárov pretvoril na hlásateľov Ježišovho evanjelia po celom svete.

Tento zázrak sa opakuje aj v ľudskej duši vždy, keď do nej vstúpi Duch Svätý. Na počiatku nášho života bola naša duša pustá a prázdna, čomu hovoríme dedičný hriech. Pri krste zostúpil do nej Duch Svätý, aby riadil náš život podľa Božieho plánu. Ale v duši, v ktorej zavládne hriech sa situácia opakuje. Hriech spôsobí stratu radosti, neporiadok, zmätok, chaos a vášne. Pusto a prázdno je tam, kde niet Ducha Svätého. Keď ho človek vyženie z duše, nezostane však dlho prázdna, ale sa do nej nasťahuje diabol, duch zla a smrti. A aby duša opäť „ožila“, treba ho z nej vyhnať úprimnou ľútosťou a vyznaním sa zo svojich hriechov, čím sa zázrak znovuzrodenia duše opäť opakuje. Vstúpi do nej Duch Boží, Duch dobra a života.

V Belgicku sa konali školské cvičenia pre 150 mladých ľudí vo veku 15-16 rokov, ktoré boli povinné. Väčšina mladých však nechodila do chrámu a pre niektorých bola akákoľvek náboženská aktivita cudzia. Viesť tieto duchovné cvičenia nebolo ľahké a duchovné ovocie nebolo vždy viditeľné. Raz však niekto zavolal kňazovi, ktorý ich viedol: Halo! Vy ste kňaz, ktorý v škole viedol duchovné cvičenia? Áno! odpovedal. Mohol by som sa s vami stretnúť? Dohodli sa na termíne. Mladý muž, ktorý telefonoval, prišiel presne. Celý bol v čiernom: kožená bunda, roztrhané nohavice, výstredne upravené vlasy, piercing na obočí, v nose aj na jazyku. Pred niekoľkými rokmi sa zúčastnil na školských duchovných cvičeniach. Keď sa stretol s ťažkým životným problémom, spomenul si na tohto kňaza a vyhľadal jeho číslo. Otvoril sa mu a odišiel posilnený.

Aké poučenie z toho plynie pre nás? Nebojme sa otvoriť Božiemu Duchu v modlitbe, vo sviatosti zmierenia, pri svätej omši a hovoriť o Bohu, aj keď sa nám zdá, že ľudia naše slová neprijímajú. My len rozsievajme, žať bude niekto iný, čo vôbec nám nemôže vadiť! Ak sa mu otvoríme, pocítime útechu, úľavu, posilnenie a on vnikne do chaosu našich vášní, oddelí svet temna od svetla, aby sme temno zanechali a vo svetle kráčali životom.