Sviatok Narodenia Pána – v roku C
V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom
svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli
dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z Galilejského
mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem lebo
pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v po žehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu.
I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. V tom istom kraji boli pastieri,
ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a
ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal:
„Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom:
Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude
znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď
sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“.
Lk 2, 1 – 14
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Šťastne sme sa dočkali vianočných sviatkov. V dnešnú noc aj deň si kresťania na celom svete pripomínajú skutočnosť ako sa Boží Syn stal človekom a prišiel medzi nás.
Celý svet by sa mal pripojiť k nadšenému spevu anjelov, ktorí sa zjavili nad Betlehemom, lebo naozaj niet radostnejších sviatkov pre malých aj veľkých, akými sú Vianoce. Nikdy neznie anjelský chválospev: Sláva Bohu na výsostiach... slávnostnejšie ako dnes, ani nikdy ľudské srdce nespieva: Narodil sa Kristus Pán, radujme sa... nadšenejšie ako dnes. Tak je tomu už dvadsať storočí. Človek neznalý veci sa spýta: Prečo? A my odpovieme: Naša radosť pramení z kresťanskej viery, že betlehemské Dieťa, ktoré leží v jasliach, je Boh. Prehlásil to o ňom sám nebeský Otec slovami Žalmistu: Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem. Budeš nad nimi panovať žezlom železným a rozbiješ ich jak hrnce hlinené.
Mnohí sa možno s veľkým údivom spýtajú: Je to vôbec možné? Môže sa Boh až tak ponížiť? Skôr by si predstavovali príchod Božieho Syna na svet s veľkou mocou a slávou tak, ako tomu má byť na konci sveta, a nie tak ticho a nepozorovane. Ale, keď prišiel na svet ako malé dieťa v chudobe a poníženosti, iste vedel prečo. Keďže chcel spasiť všetkých ľudí bez rozdielu, musel sa zjaviť v prostote betlehemského Dieťaťa, čo je zároveň výzva aj pre nás, aby sme na neho hľadeli s čistým srdcom, bez akýchkoľvek predsudkov a pýchy.
Dieťaťu sa celý svet zdá byť hračkou, čo pekne vidieť vtedy, keď čokoľvek vezme do ruky, dokáže sa so všetkým zahrať a my, dospelí, sa máme od neho učiť tejto prirodzenej hravosti a zvedavosti. Veď k čomu možno prirovnať život? K veľkej hre. V detskom veku je to bezstarostná betlehemská hra, v dospelosti pašiová a v starobe kalvárska. Pritom nezáleží, v akej úlohe vystupujeme či ako otec, žiak, profesor, predstavený, otec, matka..., ale ako hráme a či si svedomito plníme poslanie svojho stavu.
Pozerajme na Krista čistými detskými očami. Možno namietneme, že to je jednoduché, lebo dieťa nemá ešte problémy, nepozná tvrdosť života, prudkosť pokušení, a tak môže pevne veriť. Je to síce pravda, ale čo urobí, keď niečomu nerozumie? Spýta sa rodičov, keď je staršie aj učiteľa, kňaza či priateľa. Pýtajme sa Krista aj my s úprimným srdcom po príčine vecí, zmysle života a konečnom cieli, lebo čím viac budeme premýšľať a prosiť o svetlo poznania, tým jasnejšie sa nám Boh zjaví.
Náboženský spisovateľ Ernest Hello (1828-1885) opisuje osud jedného človeka, ktorý spočiatku bol dobrým manželom a otcom, ale neskôr prepadol hmotárstvu a lakomstvu. Rodina trpela nedostatkom, ale on ukladal veľké peniaze do nedobytného trezoru, ktorý sa dal otvoriť iba s použitím hesla. Heslo však zabudol, a keďže mu bolo ľúto živiť aj svojho krásneho psa, rozhodol sa ho predať. Ten však nechcel odísť s novým majiteľom a nahnevaný ho začal biť. Pes sa však bránil a bývalému pánovi sa zahryzol do hrdla. Zomierajúci lakomec sa chrčiac zmohol iba na vzdych: Bože, Bože... a v tej chvíli si spomenul, že to bolo heslo trezoru. Bolo však už neskoro a on padol mŕtvy na zem.
Aj nejeden človek zabudol na heslo večnosti: Boh. Až bude v smrteľnej agónii chcieť hoci aj chrčiac ho vysloviť, bude už neskoro.
Preto si dnes pri rozžiarených stromčekoch, keď slávime sviatky Kristovho narodenia, spomeňme na heslo: Boh je láska! To je heslo večnosti. A pokračujme: V tvojom zrodení Ježiško, Láska, Boh, Syn, nám bije záchranná hodina...