Každému dobre padne, keď mu niekto zaželá: Maj sa! Maj sa dobre! Maj sa krásne! Ľudia sa skutočne majú dobre na hostine, na zábave, pri kartách, na kolkárni, na plavárni, v spoločnosti, na dovolenke alebo na túre.

Dnešné evanjelium líči celkom zvláštnu, nezvyčajnú a jedinečnú situáciu, keď Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrh do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Tvár mu zažiarila sťa slnko, odev mu zbelel ako svetlo a Peter pri tejto príležitosti vyhlásil: Pane, dobre je nám tu.

Peter v Ježišovom premenení videl príjemnú situáciu a bolo mu vtedy tak dobre, že bol ochotný na vrchu aj zostať. Niektorým ľuďom sa môže zdať čudné ako niekomu môže byť dobre pri Ježišovi. Sú to tí, ktorí ho zaraďujú medzi najnepríjemnejšie záležitosti tohto sveta ako napríklad aj istý profesor, ktorý kráčal so svojím kolegom po námestí a videl z kostola vychádzať starú ženu s malým dievčaťom. Svoj odpor voči tomuto obrazu vyjadril aj navonok, keď povedal: Pozri, kresťanstvo je už iba záležitosťou starých žien a detí, pretože za súčasným svetom je o dobrých sto rokov pozadu, lebo vo všetkom vidí hriech. Vidí ho vo veselosti mladých, v nárokoch robotníkov, v móde žien, ba ešte aj v mäse, ktoré zješ v piatok. Ak chceš mať radosť zo života, odmietaj Krista, lebo on je nepríjemný spoločník.

Profesor sa však veľmi mýlil a pravdu mal Peter, ktorý na vlastné oči videl slnko v Ježišovej tvári. To znamená, že Ježiš je slnkom pre svet, a to hneď v dvojakom zmysle. Je slnkom ľudskosti, pretože priniesol na svet odpoveď na najťažšie otázky: čo je zmyslom ľudského života a načo sme na svete? Tiež je slnkom večnosti, lebo pre ľudí na druhom svete založil večný, blažený život u nebeského Otca a pripravil im tam miesto.

Ježiš je Slnko, Slnko pre ľudí aj pre svet. Na slnku sa každý normálny a zdravý človek cíti dobre. Preto mu Peter povedal: Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. Môže však mať pôžitok zo slnečného svetla človek, ktorý je slepý? Profesor, o ktorom sme hovorili, je pre Ježišovu krásu slepý. A my sa môžeme pýtať: Ako sa človek môže stať slepým pre Ježiša? Odpoveď dobre poznáme, lebo telesné zmysly nás ľahko nasmerujú na zmyslové a hmotné veci, ktoré sú veľmi príťažlivé, vábivé, ľahko a bez námahy dostupné. Ak si pri nich človek povie: Dobre je mi tu, vtedy sa jeho duchovná myseľ ocitá ako uzamknutá a nemôže, ba nevládze, uzrieť Ježiša.

My sa môžeme v tejto chvíli pýtať: Ako dosiahneme Ježiša, Slnko, ktoré potrebujeme k životu? Z toho, čo sme si povedali, odpoveď je jasná: musíme sa aspoň na chvíľu odvrátiť od zmyslových lákadiel sveta a obrátiť sa k Ježišovi. On už ostatné dokoná a zaplaví nás svojím svetlom. Jedno však urobiť nemôže. Nemôže nás priťahovať k sebe, ak stojíme k nemu obrátení chrbtom. Vtedy nemôže nič podniknúť, hoci nás veľmi miluje, lebo on sa nikdy nestane násilníkom.

V živote sú chvíle, ktoré sú zvlášť priaznivé k tomu, aby sme sa obrátili k Ježišovi. Istý kňaz rozprával ako sa zúčastnil na pohrebe spolubrata a spolužiaka, ktorý náhle zomrel. Z obce, v ktorej bol farárom, ho po pohrebných obradoch previezli do rodnej obce. Cintorín bol na návrší nad obcou a okolo jamy bolo množstvo ľudí, čo pripadalo, akoby tam bola celá obec. Pred uložením rakvy do hrobu, keď sa už stmievalo, hudba zahrala a speváci zaspievali pieseň, ktorú všetci dobre poznáme. Bola to pieseň z JKS číslo 118: Kdes' moje spasenie, láska moja a srdca nadšenie víťaz boja? Ó, Ježišu môj, v úzkostiach, v žalostiach sám pri mne stoj. Zaspievali štyri verše a štyrikrát opakovali refrén, pričom nik sa ani nepohol z miesta. Pieseň sa krásne niesla do dediny a do sŕdc všetkých ľudí vnášala nádej a pokoj. A keď dospievali, nikto sa neponáhľal z cintorína domov, ale všetci tam v tichu zostali stáť. Vtedy bolo cítiť a na všetkých vidieť, že sa v tej tklivej chvíli obracajú na Ježiša.

Niečo podobné by sa malo stať aj s nami v pôstnej dobe, kedy sa máme obrátiť tvárou k Ježišovi. To znamená, nájsť si na neho čas. K tomu je potrebné, aby sme sa aspoň raz v týždni vymanili z toho, čo nás zväzuje, čo nás oberá o čas, aby sme tým získali čas na modlitbu a na svojich blížnych.

Pouvažujme, čo nás zväzuje, čo nás oberá o čas, čomu holdujeme a bez čoho sa už ani nevieme zaobísť? Ak to dokážeme, zažiari nám Ježišovo slnko a prežijeme to, čo prežili apoštoli na Hore. Ježiš môže v nás naozaj účinkovať iba vtedy, keď sa tvárou obrátime k nemu a otvoríme mu svoje srdcia.