3. pôstna nedeľa – v roku A
Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: „Nemám muža, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ‚Ešte štyri mesiace a bude žatva?‛ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás, poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy, ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
Jn 4, 5 – 42
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Medzi svetovými vojnami sa rozvíjali katolícke misie v Južnom Sudáne. Talianski misionári sa rozhodli, že domácich chlapcov budú tak formovať, aby sa niektorí z nich stali kňazmi. Postavili budovu gymnázia, do ktorej chodilo asi 100 chlapcov, ale ako ich uživiť? Brat Quido, už starší vekom, mal nápad, aby v blízkosti školy, kde tiekla aj rieka, zriadili záhradu. Predstavení však namietali, že keď príde obdobie sucha, všetka ich práca vyjde nazmar. Brat si aj s pomocou gymnazistov s týmto problémom poradil. Na rieke vybudovali malú priehradu, ktorá zachytila výdatné jarné dažde a pomocou pumpy a trubiek rozvádzali vodu na všetky záhony. Keď bolo dielo hotové, všetci sa zhromaždili pri priehrade a sledovali ako čerpadlo začalo pracovať a voda sa rozlievala po záhrade. Chlapci tlieskali a objímali brata Quida, lebo mali na celý rok postarané o ovocie a zeleninu. V horúcich krajinách voda znamená život. Preto aj dnes misionári s pomocou štedrých darcov môžu vŕtať studne a pomáhať ľuďom.
Aj Židom na púšti chýbala voda a ako sa píše v knihe Exodus, reptali na Mojžiša, lebo umierali od smädu. V otroctve im síce chýbala sloboda, ale nechýbala im voda. Preto Boh prikázal Mojžišovi udrieť palicou na skalu, z ktorej voda vytryskla a ľud bol zachránený. Dnešné evanjelium tiež hovorí o vode. Palestína bola polovičnou púšťou, kde v lete vyschli pramene aj malé jazerá, kedy Izraeliti hovorievali, že zomreli. Pramene, z ktorých tiekla voda aj v dobe sucha, nazývali živou vodou. Jednou z nich bola aj Jakubova studňa v Samárii, hlboká 32 metrov. A práve okolo nej prechádzal Ježiš, keď sa vracal z Jeruzalema do Galilei. Aj on mal smäd, a keďže si nemal vodu čím nabrať, poprosil ženu – Samaritánku, aby sa mu dala napiť.
Roku 720 pred Kristom Asýrčania dobyli Samáriu, väčšinu ľudí odvliekli do zajatia a na ich miesta dosadili cudzincov – pohanov. Po čase sa s nimi domáce obyvateľstvo pomiešalo, čo v očiach pravoverných Židov bol neodpustiteľný zločin. Preto pokladali Samaritánov doslova za „prašivých“, nerozprávali sa s nimi, ponižovali ich, keď ich niekto nahneval, tak mu nadali do „Samaritána“ a k tomu ešte muž sa nesmel rozprávať s cudzou ženou. Prekvapenej Samaritánke Ježiš hovorí o živej vode, pričom mal na mysli svoju lásku a milosrdenstvo. Tak ako bez vody by sa zem stala púšťou, bez lásky a milosrdenstva by duša nemala nadprirodzený život. Žena to však nepochopila, stále myslela na obyčajnú vodu. Potom jej však nazrel do svedomia a spomenul piatich mužov i to, že muž, s ktorým teraz žije, nie je jej mužom. Keď počula tieto svoje tajomstvá, povedala: Pane, vidím, že si prorok. Nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš? Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Samaritánka, aj keď nevedomky, urobila svoju prvú katechézu
a pozvala ľudí ku Kristovi.
Keby sa tak Ježiš teraz viditeľným spôsobom objavil medzi nami a položil mi otázku: Máš v duši Boží život? aká by bola odpoveď? On však je tu, v Eucharistii, prítomný neviditeľným spôsobom, a aj keď nehovorí tak nahlas ako žene, predsa ticho, cez naše svedomie, sa nás pýta: Nevytýka ti svedomie dajaký ťažký priestupok proti Božím či cirkevným prikázaniam? Ako často sa modlievaš, a aká je tvoja modlitba? Ako často ma navštevuješ v mojom chráme? Ako žiješ? Ako vychovávaš svoje deti a vnúčatá? Vedieš ich ku mne? Aké sú tvoje medziľudské vzťahy? Vidno na nich, že vo mňa veríš?
Svätý Izák Sýrsky (7. storočie) prvú zo svojich 77 homílií začína slovami: Bázeň Božia je začiatkom čnosti. V niektorých prekladoch namiesto bázne Božej je použitá formulácia strach pred Bohom. Každopádne sa tým nedá rozumieť strach pred nejakými Božími trestami – lebo je to v úplnom rozpore s Izákovým chápaním Boha. Izák hovorí, že bázeň Božia vyviera z viery, ktorá nám kladie a zároveň aj odpovedá na dve dôležité otázky: Kto je Boh? Kto je človek? Viera otvára naše oči pre uznanie Božej existencie a pre pochopenie jeho zámeru s človekom. Svätý apoštol Peter tento Boží zámer predstavuje slovami: Jeho božská moc nám darovala všetko, čo treba pre život a nábožnosť poznaním toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a mocou. Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na božskej prirodzenosti a unikli porušeniu, ktoré je vo svete pre žiadostivosť (2Pt 1, 3-4). Pre svätého Izáka je bázeň Božia vyvolaná pochopením, čo v skutočnosti znamená odvrátenie sa od tejto Lásky. Je to zdravý strach – obava pred možnosťou stratiť tento Boží dar. Všetky naše skutky majú dosah na večnosť. Bez bázne Božej našu pozornosť ľahko odvedú pomíňajúce veci tohto sveta, a potom žijeme tak, akoby sme mali žiť naveky na tomto svete.
Zamerajme sa v treťom pôstnom týždni na pochopenie Božej lásky a uvedomme si, že ju Bohu máme vracať, nakoľko vládzeme a môžeme. Vtedy budeme mať v sebe Boží život. Ale ak budeme mať pocit, že nám chýba živá voda, lebo naša duša je zaťažená zlom, prosme: Pane, daj mi živej vody...