Keď sa dieťa prebudí zo spánku, zľakne sa tmy a hneď hľadá matku. Volá ju, lebo sa bojí samoty a potrebuje mať istotu, že niekto, kto ho miluje, je s ním. Čo by to bolo za matku, keby nereagovala na volanie svojho dieťaťa, keby sa mu neozvala a neuistila ho, že je pri ňom a s ním?

V podobnej duchovnej tme a neistote sa ocitol človek po hriechu. Volá k Bohu, lebo chce mať istotu, že je s ním. Boh sa hlási k dielu svojich rúk a ústami proroka Izaiáša nás uisťuje:  A preto vám Pán sám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.

Keď sa pozeráme okolo seba alebo na dianie vo svete či Cirkvi, možno mnohých napadne otázka: Je naozaj Boh s nami? Ako to dokazuje? Odpoveď nachádzame už na prvých stránkach Svätého Písma. Boh stvoril človeka na svoj obraz, ale ten ho poškvrnil hriechom. Človek vedome a dobrovoľne stratil Boha, odlúčil sa od neho, čím sa ho vlastne zriekol. Sám sa vybral na cestu života, ktorá viedla do večnej záhuby. Ale Boh ani po tejto tragédii ho neopúšťa a chce sa s ním stretnúť. Ako sa stretol po páde s prvým človekom? Toto stretnutie napĺňa hriešnika strachom a znamená prijatie trestu z rúk toho, voči ktorému sa previnil. A jednako, toto stretnutie vedie človeka k nádeji, že so svojím hriechom nezostáva sám. Boh mu vychádza v ústrety, a tak ako nad ním vyriekol trest, tak nad ním vyriekol aj milosrdenstvo. Dal mu prísľub, že príde druhý Adam – Kristus, ktorý zvíťazí nad hriechom prvého Adama a premôže následky ľudskej viny. Božie slová z Raja pôsobia na našu ubolenú dušu ako balzam: Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.

Preto človek túži po Vykupiteľovi, ktorý premôže hriech a nastolí nový život milosti a túžobne volá: Roste, nebesá, zhora, z oblakov nech prší pravda. Otvor sa, zem, nech urodí sa spása a spolu s ňou nech pučí spravodlivosť ... Boh chce vypočuť túto prosbu, ale má podmienku: Ako človek dal súhlas k hriechu, tak musí dať súhlas aj k vykúpeniu. Neposlušnosťou prvej Evy sa vzdialil od Boha, poslušnosťou druhej Evy – Márie, prišiel Boh k človekovi, aby človek mohol prísť k Bohu.

V tajomstve betlehemskej noci sa Boh stretáva s človekom na križovatke jeho chudoby, na mieste jeho hladu, v pohári jeho smädu, v zajatí hraníc jeho stvorenej bytosti či v agónii smrti. Neprišiel, aby svet odsúdil, ale každému z nás podal pomocnú ruku, aby bol s nami v našej radosti, ale aj v pádoch, v našom smútku, ale aj pri odchode z tohto sveta.

Klasik ruskej literatúry Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881) napísal novelu Inkvizítor. V nej píše ako do ruchu španielskeho mesta Sevilly prichádza na námestie Kristus. A čo sa stalo? Zatkli ho. Do väznice vstupuje inkvizítor a prísne sa ho pýta: Prečo si vôbec prišiel? Aby si nám prekážal? Aby si nás vyrušoval?

Nekladieme často tieto otázky Kristovi aj my? Ako by na ne odpovedal? Áno, chcem vám prekážať na ceste k hriechu, chcem vyrušiť a znepokojiť vaše ospalé svedomie, lebo túžim vás vyburcovať k lepšiemu životu so mnou!

Nie je to nádherné? Boh je so mnou! Najmocnejší, Najsvätejší, je so mnou, slabým, úbohým a nehodným hriešnikom! Túto radostnú skutočnosť mocne prežime v tieto posledné adventné dni, počas vianočných sviatkov a s týmto povedomím vstúpme aj do Nového roka. Veď, ak je Boh s nami, kto je proti nám? Koho alebo čoho sa mám ešte obávať? Pocitu neistoty? On je istota! Samoty? On je spoločenstvo! Smrti? On je život! On je vždy so mnou, lebo Boh je s nami, Emanuel!

Pane, ty si vždy so mnou. Prosím, daj, aby som bol zajedno s tebou i so svojimi bratmi a sestrami, aby sme vždy boli s tebou, v časnosti, a potom aj vo večnosti.