Dnešná nedeľa je nedeľou kňazských a rehoľných povolaní. Celý katolícky svet sa modlí za svojich kňazov, ale aj za tých, ktorí majú raz prísť na ich miesta. Modlí sa za to, aby svet ich vždy mal v takej miere, aby aspoň v podstatných veciach vedeli splniť požiadavky ľudskej duše, aby Božie slovo znelo po celom svete, a aby sa Ježišovo dielo dostalo všade, kde žijú ľudia. Vždy totiž budú ľudia, ktorí budú túžiť po Božom slove, budú ochotní so záujmom ho počúvať, a potom svedčiť o kráse a pravdivosti náboženstva aj viery.

Ježiš – dobrý Pastier predpovedal určitý nedostatok a nepomer medzi kňazmi a veriacimi, keď vyhlásil: Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu. Nik nepochybuje, že tieto slová zazneli pre celú Cirkev a pre všetky časy. Preto na pleciach všetkých veriacich zostáva povinnosť prosiť, aby Boh štedro udeľoval kňazské povolania, aby mladí ľudia toto volanie počuli a kráčali za ním.

Jestvuje mnoho faktorov, ktoré túto skutočnosť ovplyvňujú, ale jedno je isté, že veľa závisí od názoru a postoja katolíckej rodiny ku kňazovi a k jeho práci či lepšie povedané, k jeho službe. Je dôležité či katolícka rodina žije v presvedčení, že kňaz k nej patrí, že ho potrebuje. Mladí ľudia idú študovať rozličné smery, v ktorých vidia svoju budúcnosť. Sú presvedčení, že raz budú potrební a užitoční, pritom dobre zarobia, aby mohli žiť na určitej úrovni. Rodičia týchto mladých ľudí sú presvedčení, že škola, ktorú si ich deti vybrali, je dobrá a po jej skončení budú vo vyštudovanom odbore potrební. Zmýšľa a rozpráva však niekto tak aj o kňazskom a rehoľnom povolaní? Koľko je rodín, ktoré povzbudia mladého muža, že jeho rozhodnutie, zasvätiť sa Bohu, je správne? Na Slovensku je to z roka na rok menej a menej rodín.

Ľudia totiž v kňazovi vidia iba matričného úradníka, poprípade úspešného ekonóma, opravára, organizátora, učiteľa, tešiteľa, bútľavú vŕbu… Áno, aj tým má byť kňaz, ale to nie je všetko. Jedným dychom treba povedať, že každá rodina by mala potrebovať kňaza tak ako potrebuje lekára. Každá veľká udalosť či v osobnom alebo rodinnom živote potrebuje jeho prítomnosť, slovo aj požehnanie. Veď cez kňaza sa Boh dáva spoznať, ukazuje svoju prítomnosť a neraz usmerňuje osudy človeka. Rodina a kňaz patria k sebe. Nie však v tom zmysle, že spolu zasadnú k veľkým hostinám alebo oslavám, kde sa iba zabíja čas, ale preto, aby život členov rodiny plynul podľa Božej vôle pre ich radosť a pokoj.

Nie je preto bez dôvodu, že keď kňaz chce vhodne pôsobiť, musí postaviť do úzadia vlastnú rodinu a zrieknuť sa vlastnej rodiny. To všetko preto, aby katolícka rodina mala k nemu voľný prístup so všetkými svojimi radosťami a bolesťami, aby mohol krstiť novonarodené deti, deťom vysvetľovať základy nášho náboženstva, mládeži sprístupňovať evanjelium, zblúdeným udeľovať rozhrešenie, chorých vzpružiť v chorobe, mladý pár vypraviť na cestu manželského života a zosnulých odprevadiť v mene Cirkvi na poslednej ceste. Takto kňaz žije uprostred rodín, každej patrí, s každou prežíva jej radosti aj bolesti. Ak si to rodina uvedomí, nájde v kňazovi spoľahlivého sprievodcu v radosti a pevnú oporu v bolesti. Katolícka rodina vidí v ňom svojho člena, ktorý k nej patrí a má v nej pevné miesto.

Mnohí by však vedeli rozprávať aj o chybách kňazov. Je isté, že kňaz vysviackou neprestal byť človekom a čo robiť vtedy, keď padne? Treba mu pomôcť, veľa sa zaňho modliť a obetovať. Tu nepomôže nadávanie, ohováranie či písanie anonymov. Tu naozaj pomôže iba modlitba a obeta. Ľahko sa je na neho sťažovať, ale keď sa spýtate ľudí, či sa za svojho kňaza modlia, iba záporne pokrútia hlavou a často poznamenajú: Za takého sa budem modliť?! Tu však treba spomenúť starú známu pravdu: Akých kňazov si vymodlíme, takých budeme mať.

Z vlastných radov často vychádza voči kňazom kritika, pretože každý si myslí, že kňaz má vykonávať svoje povinnosti podľa jeho predstáv. Tak môžeme napríklad počuť: Keď farár káže dlhšie, tak mu to pomaly myslí; keď pri kázni hovorí hlasnejšie, tak už kričí; keď hovorí normálne, tak mu nerozumieť; keď má auto, tak je sveták; keď ho nemá, tak nekráča s dobou; keď chodí na návštevy, tak nikdy nie je doma; keď je doma, tak nikoho nenavštívi; keď prosí o milodary, tak je lakomec; keď dôkladne spovedá, tak preťahuje čas; keď spovedá krátko, tak ľudí nepočúva; keď svätú omšu začína presne, tak sa mu hodinky ponáhľajú; keď s ňou o minútu mešká, tak zdržuje celú farnosť; keď opravuje kostol, tak zbytočne utráca peniaze; keď ho neopravuje, tak nechá všetko spustnúť; keď je mladý, tak nemá nijaké skúsenosti; keď je starý, tak by mal ísť do penzie. Ale keď zomrie, tak všetci vzdychajú: Kto ho nahradí?

Tak ako vždy budú stáť ľudia z jednej strany obetného stola, vždy bude potrebné, aby niekto stál aj z jeho druhej strany. Preto prosme: Bože daj, aby tvoj hlas povolal mladých mužov do tvojej vinice a tým, ktorí už stoja z druhej strany obetného stola daj svojho Ducha, aby boli kňazmi podľa tvojho Srdca.