Iste každý z nás už mal „šťastie“ stretnúť „svätého“ človeka, ktorý tvrdil: Do kostola by mali chodiť ľudia, ktorí sú hriešni ... Na jednej strane je toto tvrdenie pravdivé, lebo my všetci sme hriešni, ale horšie je, ak takýto „svätý“ človek to hovorí preto, aby obhájil svoju náboženskú ľahostajnosť, a pritom klame sám seba, ak si myslí, že on je bez hriechu.

Čosi podobné nachádzame aj v dnešnom evanjeliu. Farizeji a zákonníci považovali za najväčších hriešnikov vyberačov mýta, cla či daní. Platobný systém bol iný ako dnes. Dane a poplatky nevyberal štát, ale ich vyberanie zveril súkromníkom a tí vybrali nielen to, čo odviedli štátu, ale popri tom pamätali aj na vlastné obohatenie. Práve pre túto nespravodlivosť boli považovaní za najväčších hriešnikov a zlodejov.

Raz prišiel aj Ježiš na rušnú obchodnú križovatku medzi Palestínou, Egyptom a Sýriou. Aj tam stála colnica a v nej „lovil“ peniaze Matúš. Ježiš naňho pohliadol a povedal: Poď za mnou! Vtom sa udialo čosi zvláštne. Colník jeho výzvu nebral ako žart, vstal zo stoličky, opustil miesto výhodného zárobku, išiel domov a pripravil hostinu pre svojich priateľov. My si ani nedokážeme predstaviť, aký šok medzi ľuďmi spôsobilo jeho konanie. O chvíľu sa jeho dom naplnil ľuďmi jemu podobnými, ktorí by z človeka dokázali stiahnuť aj kožu.

Zhromaždenie tých, ktorí túto scénu sledovali sa však „rozčeslo“. Jedni napäto počúvali, aby im neuniklo ani jediné slovo Proroka z Nazareta, iní – farizeji, ktorí sa považovali za spravodlivých, stáli vonku, pohoršovali sa a pokrikovali na apoštolov: Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?

Ježiš započul ich zlostné reči a mierne im vysvetľoval: Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Čo tým chcel povedať? Viem, že tu nie som v kruhu svätcov, ale hriešnikov. A práve preto, že sú hriešnici, sedím medzi nimi, aby som im ukázal cestu k náprave, tak ako keď si lekár sadne k lôžku chorého a rozpráva s ním, aby zistil, čo ho bolí a mohol mu pomôcť. Odvolával sa pritom na Ezechielovo proroctvo: Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara ... Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim a budem ich pásť svedomito. A pokračoval: Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.

Ježiš dobre vedel, že hoci ho mnohí budú označovať za priateľa hriešnikov, jeho poslaním je, robiť z hriešnikov kajúcnikov, z kajúcnikov svätcov a z colníkov apoštolov. Práve túto nevýslovnú lásku dovŕšil pochopením hriešnikov na Golgote. Tam totiž na vedľajšom kríži trpí a zomiera ľudský stroskotanec, ktorý ho pozoruje a zároveň počuje jeho modlitbu ako odpoveď na rúhanie a posmech. To ho posmelí, aby prosil aj on: Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. A počuje odpoveď, akú na zemi nepočul žiaden z apoštolov, ani Mária Magdaléna, ani nikto iný: Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji. Je to vôbec možné? Je! Lebo v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.

Obrátenie hriešnika sa stalo nielen na colnici alebo na Kalvárii, ale nespočetné množstvo obrátení sa udialo aj s ľuďmi, ktorí Boha nechceli poznať cez celý život, vyhýbali sa mu, bojovali proti nemu zbraňami všetkého druhu a mali proti nemu milión námietok. Napokon sa pri nich pristavil láskavý Kristus, pohliadol na nich a každému z nich povedal: Poď za mnou! A oni, na prekvapenie svojho okolia, ktoré ich poznalo ako zarytých ateistov, zanechali všetko a zostal im jedine Kristus ako ich jediná radosť a hodnota života.

Ignác Lepp (1909-1966), niekdajší marxista, opísal svoje obrátenie vo vyznaniach: Cesta do Damasku. V stave duchovnej krízy, keď sa jeho mysle zmocnil zmätok, vracal sa raz nad ránom do svojho bytu. Po noci strávenej pri alkohole a debatách o módnych osobnostiach francúzskej kultúry nemohol zaspať, a tak začal čítať nejaký román, ktorý v salóne zabudla dcéra jeho domácich. Román ho tak zaujal, že knihu nezavrel, kým ju neprečítal. Až po prečítaní si všimol jeho názov a autora. Bol to Sienkiewiczov román Quo vadis. Ignác Lepp sa ďalej vyznáva, že tento román by naňho nebol zapôsobil tak mocne, keby jeho neznalosť všetkého, čo sa týka kresťanstva, nebola úplná. Prestal navštevovať kluby, zahĺbil sa do štúdia prvých storočí kresťanstva a doslova hltal všetko, čo mu pomohlo priblížiť Ježišovu náuku a Cirkev, pretože sa sklamal v komunizme. To všetko na neho tak zapôsobilo, že sa stal kresťanom a nakoniec rehoľníkom.

Príbeh z colnice, Kalvárie, ale aj príbeh Ignáca Leppa sa neustále opakuje. My si obyčajne nárokujeme na titul spravodliví, pritom však dobre vieme, že si zaslúžime iba titul hriešnici. Verím, že nik z nás však nie je tvrdohlavý, zarytý a nekajúci hriešnik, a preto aj nám patria Pánove slová: V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Ak sa budeme držať tohto prísľubu a žiť podľa neho, aj nám v hodine našej smrti Pán povie: Ešte dnes budeš so mnou v raji.

Bože, daj, aby sme zanechali všetko, čo stojí proti tebe a čo nás od teba vzďaľuje! Chceme ťa nasledovať a raz prísť do tvojej slávy!