Žiadny učiteľ si nedovolí povedať žiakom: Stačí vám, keď ma budete napodobňovať. Dobrý učiteľ musí vysvetľovať a prakticky aj ukazovať to, čo vysvetľuje. Podobne by tomu bolo, keby tak svojim nasledovníkom hovoril aj Ježiš. Tiež by to v nich mohlo vyvolať isté rozpaky. Veď mohli by sa od neho učiť uzdravovať, kriesiť mŕtvych, vyháňať zlých duchov, odpúšťať hriechy? Preto ako dobrý Učiteľ celkom presne povedal, v čom ho majú napodobňovať a vďaka evanjelistovi Matúšovi, ktorý tieto slová počul, o tom vieme aj my.

Jednou z rád ako ho napodobňovať je výzva: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. Čo sa nám však pri týchto slovách vybaví? Predstava utiahnutého, zakríknutého človeka, ktorý klopí zrak a prikývne na všetko, akoby nemal ani vlastnú vôľu. Človeka, ktorý nedokáže nikomu protirečiť, nič presadiť, nevie rozkázať ani samostatne rozhodovať. Človeka, ktorý si doslova nechá od druhých skákať po hlave a prakticky je všetkým iba na smiech.

Ježiš však taký nebol, lebo jeho vystupovanie bolo autoritatívne. S farizejmi jednal tvrdo, vyčítal im ich pokrytectvo a nebál sa použiť slovo beda! Vyhráža sa tým, ktorí pohoršujú nevinných a tých, ktorí znesväcujú chrám, vyháňa odtiaľ bičom. Aj v najchúlostivejších otázkach rozhoduje bez váhania a hriešnikom prejavuje sympatie. Zachráni cudzoložnú ženu pred istou smrťou, prijíma hold pri vstupe do Jeruzalema a nechá sa aj zradiť, hoci o zrade vie. Nezľakne sa vojakov, neuteká, neskrýva sa, pritom aj na vlastnom súde rozpráva o svojom kráľovstve a z kríža daruje lotrovi spásu.

Ako ďaleko je obraz Krista z evanjelia od predstavy, ktorú máme o tichom a pokornom človekovi! A práve preto, že máme nesprávnu predstavu o tichosti a pokore, tieto vlastnosti sú nepríťažlivé a doslova až odpudzujúce.

Ale keďže naším vzorom je Kristus a nie dajaký zakríknutý úbožiak, máme sa učiť od neho, napodobňovať ho, a tak poznávať, čo je pravá tichosť a pokora. Najväčším skutkom pokory bolo už samotné vtelenie, kedy sa Boží Syn stal človekom. Stvoriteľ vesmíru prijíma podobu tvora a to nielen inkognito a nielen na chvíľu, ale navždy. Stal sa naozaj človekom aj ako nemluvňa, aj ako slabé a učiace sa dieťa, aj ako ťažko pracujúci robotník. Nevyhol sa námahe, bolesti, pohŕdaniu, posmechu, úzkosti, strachu, a ani pokušeniu. Ochotne na seba prijal celú ľudskú biedu.

Ale aj v jeho autoritatívnom vystupovaní sa prejavuje pokora. Zastáva sa chudobných, prenasledovaných, opovrhovaných a je láskavý k hriešnikom, hoci pritom vie, že si tým poštve proti sebe mocných. Záleží mu totiž nie na vlastnom uplatnení, vyzdvihovaní seba, upozorňovaní na seba, ale na presadenie pravdy. Človek, ktorý je iba karikatúrou tichosti a pokory, sa predsa neodváži nahlas nič povedať ani vtedy, keď treba hájiť spravodlivú vec, lebo sa bojí posmechu a odsúdenia. Radšej nič nepovie, len aby sa neblamoval, lebo mu príliš záleží na tom, čo si kto o ňom myslí a má strach z neúspechu a kritiky. Úsudok okolia je v jeho chápaní vyššie ako pravda.

Je preto veľmi potrebné mať správnu predstavu, čo je tichosť, pokora a ako sa tieto cnosti majú opäť stať ideálom hodným nasledovania. Nie klopiť zrak, ale pozrieť sa odvážne pravde do očú, aj keď je nepríjemná. Nie mlčať, ale nehovoriť zle, nerozprávať zbytočne a nebáť sa ozvať, keď treba hájiť pravdu či sa zastať chudáka. Nebáť sa neúspechu a blamáže, lebo je treba si viac ceniť pravdu ako vlastnú povesť či verejnú mienku.

Byť pokorným ako Kristus znamená nezakladať si na vlastnej hodnosti alebo vznešenosti, neprikyvovať mocným, vplyvným, bohatým, ale sa ujať chudákov, opovrhovaných a slabých, slúžiť im a robiť to celkom samozrejme, bez čakania na chválu, vďaku či odmenu.

Byť tichým ako Kristus znamená trpezlivo znášať krivdy, nespravodlivosti, osočovania, a pritom odpúšťať a modliť sa za tých, ktorí nám ubližujú.

Istého cisterciánského opáta sa opýtal novinár talianskej televízie: Keby ste na konci života prišli na to, že ateisti predsa len majú pravdu v tom, že niet Boha, povedzte mi, ako by ste reagovali? Opát odpovedal: Svätosť, tichosť, pokora a obetovanie sú krásne samé o sebe a nepotrebujú prísľub odmeny. Aj tak by som dobre naplnil svoj život.

Aj tento opát nám ukazuje, že sa dá byť tichým a pokorným podľa Kristovho vzoru. On sám totiž za slovami: Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu, vzápätí povedal: Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. Jeho slová nemožno nikdy považovať za nejaké náborové prikrášľovanie, ale čo je možné, spoľahnúť sa na toto prisľúbenie a dať sa odvážne na cestu nasledovania Krista tichého a pokorného.