34. nedeľa v období „cez rok“ – v roku A
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“ Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“
Mt 25, 31-46
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Vo svete stále existujú krajiny, na ktorých čele stojí kráľ. Ľudia, ktorí s ním prichádzajú do kontaktu, musia dodržiavať prísny protokol. Správanie sa poddaných voči kráľovi má prísne pravidlá, ktoré sú v niektorých krajinách staré aj niekoľko storočí. My sme dnes prišli vzdať úctu a poklonu Kristovi – Kráľovi, ktorého úcta nevychádza z protokolu, ale je zaznamenaná vo Svätom písme.
Na Zelený štvrtok bol Ježiš zajatý, predvedený pred súd a odsúdený na smrť, lebo sa prehlasoval za Božieho Syna. Sudcovia otvorili zákon a našli tam paragraf proti Ježišovi, ktorý znel takto: Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje; tak cudzinec ako domorodec bude usmrtený, keď bude kliať Pánovo meno. A Ježiš si dovolil povedať o sebe, že je Boží Syn!
Židia v tom čase nemali štátnu samostatnosť, podliehali rímskej nadvláde, a preto, keď niekoho chceli usmrtiť, museli mať povolenie od zástupcu rímskeho cisára. Preto zavčas rána zobudili Piláta, ktorý chcel zistiť skutkovú podstatu, a tak sa spýtal, čo zlé Ježiš urobil. Keby žaloba stála na tom, že sa prehlasoval za Božieho Syna, nepochodili by, lebo Piláta to nezaujímalo, ale že sa vyhlasoval za kráľa, to mu už vadilo a naznačovalo, že chce vyvolať vzburu, vyslobodiť Židov spod rímskej nadvlády a urobiť samostatné kráľovstvo.
My vieme, že to nebola pravda, lebo Ježiš neprišiel na svet oslobodiť židovský národ politicky, ale celé ľudstvo oslobodiť spod jarma hriechu. A to, že po zázračnom rozmnožení chleba ho chceli vyhlásiť za kráľa, bolo skôr z vypočítavosti. Veď komu by nevyhovoval kráľ, ktorý by svojich poddaných zadarmo kŕmil? Ježiš vtedy pred ľuďmi zutekal, ukryl sa a utiahol na pusté miesto, kde sa modlil. Teraz však na neho žalujú, že sa robí kráľom. Pilát sa ho na to priamo spýtal. Ježišova odpoveď však nebola taká, akú očakával: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.
Ježiš pred Pilátom vyhlásil svoje kráľovstvo. Vyhlásil ho, keď bol zviazaný, oči mal podliate krvou a tvár dobitú od nemilosrdných vojakov. Práve túto chvíľu pokladal za najvhodnejšiu, hoci o kráľoch a kráľovstvách počas pozemského života často hovorieval. O podmienkach vstupu do svojho kráľovstva hovorí v dnešnom evanjeliu. Jasne prehlasuje, že ho nechce šíriť násilím a zbraňami, ale dobrotou a láskou. Podmienky vstupu doň presne opisuje: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne. Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Svoje kráľovstvo vybudoval už na zemi, volá sa Cirkev a cez ňu ponúka záchranu sveta a ľudstva.
Spisovateľ Arcibald Joseph Cronin (1896-1981) rozpráva v jednom svojom románe o slávnom profesorovi, ktorý po celý život bol neveriaci. Keď sa však blížil ku koncu života, niečo sa v ňom zlomilo. Zbadal to, ale bolo mu ťažko priznať túto skutočnosť. A tak povedal svojej dcére, ktorá bola hlboko veriaca a starala sa o neho: Ešte nie som v stave veriť v Boha. Dcéra pozorovala ako v ňom začína pôsobiť milosť a bola z toho veľmi šťastná. Potešovala ho slovami: Nerob si žiadne starosti, otec, nie ty si ten, ktorý má v Boha veriť, ale je to Boh, ktorý má v teba dôveru. A to je veľmi správna myšlienka. Keď niekto verí v Boha, znamená to, že najprv Boh veril jemu a pritiahol si ho jemnou silou svojej milosti.
My máme radosť, že patríme do Kristovho kráľovstva. Možno sem niekto nešiel s veľkou radosťou a bol viac-menej poslaný. Cestou bol nedobrovoľníkom, ale to nutené sa tu postupne mení na dobrovoľné. Aj to iba potvrdzuje, že raz bude celý svet patriť do Kristovho kráľovstva, bude iba jeden ovčinec a jeden pastier a zavládne na zemi pokoj a šťastie. Nech nás neznepokojuje, že sa toho nedožijeme, ale nech sa tešíme, že sa môžeme dožiť vlastného šťastia v Kristovom kráľovstve. Lebo on nám verí a priťahuje nás svojou milosťou, preto ho nesklamme.