V dnešnom svete je vždy milé byť svedkom toho, že ľudia sa vzájomne vedú, držiac sa za ruky. Môžeme vidieť, ako matka či otec vedie svoje malé dieťa alebo mladých ľudí, držiacich sa za ruky. Aj tí skôr narodení sú si často navzájom oporou a pri chôdzi sa navzájom podopierajú. Ak prechádzame okolo škôlky či školy, môžeme si všimnúť, že malí žiačikovia sa držia po dvoch za ruku … Týchto ľudí spája jedna vec: je to pocit istoty v toho druhého, ktorého sa držia.

Kto je ale našou istotou? Prorok Izaiáš nám dáva odpoveď v 1. čítaní: Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti a vzal som ťa za ruku.

Boh je našou istotou, On nás berie za ruku a kráčame spolu s ním. Tento vzťah sa začína u kresťana katolíka v okamihu svätého krstu. V dnešný deň nám Cirkev dáva pred oči tajomstvo Ježišovho krstu. Pred niekoľkými týždňami sme v adventnom období videli Jána Krstiteľa ako krstí pri Jordáne, ako k nemu prichádzajú farizeji a saduceji. Oni vtedy počujú tie tvrdé slová: Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vtedy nás predmetný výrok „naladil“ na naše konanie pokánia. Tento dnešný úryvok má pre nás iný odkaz, lebo tu vidíme pri Jánovi Krstiteľovi samotného Mesiáša. Vtedy Ján ešte hovorí: Nie som hoden nosiť mu obuv. Dnes počujeme, že Ján Ježišovi odporuje slovami: Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť. Ježiš ho však napokon vyzýva, aby urobil to, čo je spravodlivé a Ján sa necháva viesť spravodlivosťou. Ježiš prišiel, aby Ján urobil to, čo je spravodlivé, aby ho pokrstil v rieke Jordán.

Koľkokrát aj v tomto chráme bývame svedkami krstnej slávnosti a môžeme vidieť, ako sa vysluhuje liturgia krstu. Čo ale pre nás krst znamená? Povedali sme, že je to chvíľa, okamih, kedy nás Boh berie za ruku, aby nás sprevádzal naším životom. Krst je jedna zo siedmich sviatostí Cirkvi, je základom celého kresťanského života, je vstupnou bránou do života v Duchu Svätom. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní. Toto znovuzrodenie sa v krste je novou podstatnou skutočnosťou. Sme očistení od hriechu aj od každej neprávosti. Je to nové stretnutie s Bohom Otcom.

Keď bol pokrstený Ježiš, otvorilo sa nebo a na neho zostupoval a prichádzal Boží Duch v podobe holubice. Holubica je tu symbol nového života. Ak sa zamyslíme a skúmame Písmo, objavujeme v dejinách spásy inú holubicu, ktorá prichádza s ratolesťou – s posolstvom. Je to vtedy, keď Noe pozoruje, že vody potopy ustupujú. Aj vtedy to bol nový začiatok pre celé ľudské pokolenie.

Krst človeka je absolútnym začiatkom. Dnes je pochopiteľne iná situácia, ako bola v prvotnej Cirkvi. Ján Krstiteľ sám hovorí: Ja vás krstím vodou, on vás bude krstiť Duchom svätým a ohňom. Ale všímajme si Ježiša. Prečo on, svätý, čistý a nepoškvrnený Baránok, necháva sa krstiť Jánovi? On chcel byť vo všetkom podobný človeku, okrem hriechu. Cirkevní otcovia kresťanského staroveku hovoria, že On, čistý, vzal na seba všetku špinu hriechu, ktorú predstavovala voda Jordánu … On vzal na seba aj naše hriechy, aj našimi neprávosťami sa obťažil. A keď po svojom zmŕtvychvstaní dáva učeníkom misionárske poslanie, posiela ich do celého sveta, aby učili všetky národy a krstili ich.

Aj v dnešných dňoch sme svedkami, že kňazi krstia. Ale oni to konajú in persona Christi – v osobe Krista. Sám Kristus skrze kňaza krstí … To nie je ľudský úkon, ale skutok Boha, že sa zmýva hriech … vzal som ťa za ruku. Tieto slová môžeme počuť od nášho Boha. Možno to bolo už veľmi dávno, kedy si bol pokrstený, možno ešte v detstve, ale aj v dospelosti. Kedy to bolo, na tom nezáleží. Dôležité je uvedomiť si, čo znamená, nechať sa viesť naším Bohom. On je Otec, ktorý ťa chce priviesť do svojho kráľovstva. Prešiel si s ním „zastávky“ prvého svätého prijímania, sviatosti birmovania, sviatosti manželstva. Ale čo ďalej? Keď sa držíš Boha za ruku, máš svoju istotu, máš jeho samého; ak sa ho púšťaš, si v rozbúrených vodách života a nevieš, aká vlna ťa zmetie.

V jednej mládežníckej náboženskej piesni sa spieva: Zjednotení v Duchu, zjednotení s ním … pôjdeme verne spolu, podaj mi svoju dlaň. Pôjdeme ľuďom hlásať radostnú zvesť nádeje: že náš Boh kráča s nami, že náš Boh s nami je, že nás všetkých nekonečne miluje.

Slová tejto piesne vyjadrujú, že krst ako sviatosť uvádza nás nielen do vzťahu pokrstený a Boh, ale i do vzťahu pokrstený a Cirkev. Taktiež je tu vyjadrené poslanie, záväzok byť apoštolom, poslaným ohlasovateľom. Ako to dosiahnuť? Hľadajme odpoveď v 2. čítaní zo Skutkov apoštolov, kde apoštol Peter vydáva svedectvo o Ježišovi: Čo sa dialo po jeho krste? Ježiš chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh.

My nie sme výnimky! Boh Otec sa skláňa aj k nám, ku každému jednotlivo, aby nás mohol vziať za ruku. To sa udialo aj v krste každého jedného z nás, a je iba na nás, ako odpovieme a či mu v tom nebudeme brániť. Zamyslime sa nad tým, čo pre nás krst znamenal, a aj dnes znamená, ako sme verní záväzkom, ktoré sme pri ňom vzali na seba. Mao bol zúrivý ateista. Ale v roku 1936, keď ako člen ústredného výboru komunistickej strany Číny ťažko ochorel, žiadal krst a istá mníška ho pokrstila. Keď jeho ženu zastrelili jednotky Čankajška, napísal náboženskú poému Nesmrteľnosť. V interview s anglickými novinami Snow v roku 1971 povedal: Onedlho sa objavím pred Bohom.

Keď budeme vidieť ľudí, ktorí sa držia za ruky, uvedomme si, že je to obraz nášho vzťahu istoty a dôvery voči nášmu Bohu, ktorý nám dnes hovorí: … vzal som ťa za ruku, lebo onedlho sa aj ty objavíš predo mnou.

Držme sa pevne Božej ruky, lebo v nej je istota!