K dervišovi – tureckému duchovnému, prišiel raz istý muž a spýtal sa ho: Prečo učíte, že Boh je všade, keď ja ho nevidím? Ukáž mi ho! Duchovný na to nič neodpovedal, ale zodvihol kameň, hodil ho do muža a bez slova odišiel. Muž zašiel za sudcom – kádim a žaloval na derviša. Ten si ho dal zavolať a vyčítal mu, prečo to urobil. A derviš sa bránil: Bola to najlepšia odpoveď na jeho otázku. Muž sa sťažuje na bolesť hlavy, ale ja jeho bolesť nevidím. Keď mi ju ukáže, potom mu ja ukážem Boha.

My tiež Boha nevidíme, ale veríme, že existuje, lebo celý svet ohlasuje jeho prítomnosť. Ako hodinky, ktoré nosíme na ruke sú vizitkou hodinára, tak celý svet je vizitkou Stvoriteľa a Pána. Dnes však, keď náš svet je zaplavovaný neverou, musíme si vieru hájiť rozumnými dôkazmi. Preto aj v dnešný deň meditujeme nad tajomstvom Trojjediného, ktorého môžeme nájsť vo svete, v Božom zjavení i v našom srdci.

Boha nachádzame v celom kozme, ktorý by sme mohli prirovnať k obrovskej guli, ktorej súčasťou ako nepatrná guľka je aj naša zem. Keď sa za jasnej noci pozrieme na hviezdami osvietené nebo, koho by napadlo, že všetka tá krása vznikla náhodou? Veď by sa to priečilo zdravému rozumu! Preto musí byť Niekto – Boh, kto ju z ničoho stvoril. Krásne túto skutočnosť potvrdzuje kráľ Dávid, ktorý v 19. žalme sa vyznáva: Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk ... Tam hore vybudoval stan pre slnko a ono z neho vychádza sťa ženích zo svojej komnaty a raduje sa ako bežec pred veľkými pretekmi. Na jednom kraji neba sa vynára a uberá sa k druhému; pred jeho žiarou sa nič ukryť nemôže. Úžasné je, že každá hviezda má svoju vymeranú dráhu, ktorá je tak presná, že hvezdári vedia presne vypočítať a určiť údaje o nej. Plní úžasu sa môžeme pýtať: Kto ustanovil tie zákony? Odpoveď je opäť logická: Kde je zákon, musí byť aj Zákonodarca – Boh.

Aj človek je malým svetom, v ktorom horí večná lampa pripomínajúca nám Božiu prítomnosť. Lampou je naše srdce a plamienok lampy je naše svedomie. Ono tiež jasne hovorí, že Boh je! Veselo zaznieva v srdci, keď sme urobili niečo dobré a smutne sa ozýva po spáchanom hriechu. Už malé dieťa, keď urobí niečo zlé, nedokáže sa nám pozrieť do očí, je smutné a my vieme, že má nepokojné svedomie. Je to preto, lebo svedomie je Božím hlasom v nás a je dôkazom jeho existencie. Smelo môžeme povedať, že Boha nachádzame vo svojom srdci a hovorí k nám vo svedomí. Pripomína to aj apoštol Pavol: Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?

Dnešný sviatok najväčšieho Božieho tajomstva – Najsvätejšej Trojice – rozumom pochopiť nedokážeme, hoci o ňom vieme, lebo nám ho zjavil sám Boh. Preto sa aj o našom náboženstve hovorí, že je Bohom zjavené. Náboženstvo, ktoré hlása iba také pravdy, ktoré môže človek pochopiť, je ľudským náboženstvom, ktorého zakladateľom je človek. Náboženstvo, ktoré má pravdy, na ktoré ľudský rozum nestačí a hoci sú mu aj oznámené, nepochopí ich, nesie na sebe Božiu pečať. Ako mohol v raji prísť človek na to, že spáchal hriech? Ako mohlo napadnúť nepatrného človeka, že Boh sa až tak zníži, že sa stane jedným z nás? Ako mohol človek prísť na to, že Boh, ktorého nemôžu obsiahnuť nebesia ani zem, skrýva sa v nepatrnom kúsku chleba? Rozum mu to nehovorí, ale hovorí to viera, lebo mu ju vnukol sám Boh vo svojom zjavení.

Práve tieto pravdy Bohom zjavené a nepochopiteľné rozumom bývajú kameňom úrazu pre mnohých katolíkov. My sa však nad nimi nepozastavujme, ale sa radujme, že tieto tajomstvá sú nám, veriacim, dôkazom, že Boh jestvuje, pretože sa nám zjavil.

Atanáz Kircher (1602-1680), nemecký hvezdár a jezuitský učenec, mal priateľa, ktorý stratil vieru a nahováral si, že všetko sa vyvinulo so železnou nutnosťou bez Božieho pôsobenia. Kircher ho chcel poučiť, a preto zhotovil papierový glóbus a postavil ho do svojej pracovne. Keď priateľ prišiel, udivený sa spýtal: Odkiaľ to máš? Hvezdár ľahostajne odpovedal: No, vzniklo to samo od seba, od tej doby, čo si tu nebol. Priateľ sa odpovedi schuti zasmial. Potom však učenec vážnym hlasom povedal: Pozri, skôr je možné, aby táto papierová guľa vznikla sama od seba, než aby vznikol sám od seba celý svet. Priateľ sa nad jeho slovami vážne zamyslel, a aj táto lekcia mu bola pomôckou na jeho ceste k opätovnému nájdeniu viery.

Čo my máme robiť? V pokore iba kľaknúť pred tajomstvom Trojjediného Boha, lebo oponu, ktorá zahaľuje Božiu ríšu, nemožno zdvihnúť. Až raz, keď nás večná ríša pojme do svojho lona, potom sa táto opona roztrhne tak, ako sa roztrhla v jeruzalemskom chráme, keď zomierajúci Kristus zvolal: Dokonané je!

Dal by Pán, aby sme tak mohli zvolať aj my, a potom celú večnosť prežiť v prítomnosti Trojjediného Boha!