Istý kňaz oznámil farníkom, že budúcu nedeľu budú sláviť smrť Cirkvi a všetkých srdečne pozval na Rekviem za Cirkev. O týždeň bol kostol zaplnený do posledného miesta a vyzeralo to tam ako pri pohrebe. Nechýbala rakva, sviece, kvety… Kňaz mal pohrebnú kázeň o Cirkvi a v závere poprosil veriacich, aby po skončení obradu prichádzali v dvojstupe ku rakve sa rozlúčiť. Rakva nebola zatvorená a každý sa mal do nej pozrieť ako keď sa lúčime so zosnulými. A kňaz mal ešte jednu prosbu. Severnou bránou nech vychádzajú von a tí, ktorí si myslia, že Cirkev nie je mŕtva, môžu sa južnou vrátiť do kostola. Jeden starý muž sa nešiel rozlúčiť, ale zostal sedieť v lavici, lebo si chcel všetko dobre premyslieť. Keď už od rakvy odišiel aj posledný farník, otočil sa k južnej bráne, cez ktorú sa mohli vrátiť tí, ktorí si mysleli, že Cirkev nie je mŕtva a neveril vlastným očiam. Všetci sa vrátili do kostola, lebo neverili, že Cirkev by mohla zomrieť. Starca zachvátila zvedavosť a šiel sa teda aj on pozrieť do rakvy a naľakal sa, lebo v nej videl svoj obraz. Kňaz totiž do nej vložil zrkadlo, čím chcel povedať, že nezomiera Cirkev, ale zabíjajú ju vlastní veriaci, ktorí od nej odchádzajú.

Tento príbeh je jedinečný pre dnešný deň – Turíce. Aj vtedy v Jeruzaleme všetko vyzeralo tak, že Cirkev zomrela. Apoštoli, učeníci a prví veriaci sa zhromaždili vo Večeradle a zamkli dvere zo strachu pred Židmi. Strach ich zahnal do komôrky, kde hľadali bezpečnosť. Lenže z tejto mŕtvej Cirkvi sa po päťdesiatich dňoch po Kristovom zmŕtvychvstaní, stala živá Cirkev. Pán ich osvietil svetlom svojho Ducha, ktorý im vlial silu, dôveru a vieru, takže otvorili dvere, vyšli von, uvoľnili sa im jazyky a srdcia a Peter začal kázať. Tisícový dav mu rozumel a spoločne sa ho pýtali: Čo máme robiť? Peter im poradil: Robte pokánie a dajte sa pokrstiť. A evanjelista dodáva, že v ten deň prijalo krst asi tritisíc duší. Tak sa Turíce stali aj sviatkom narodenín Cirkvi.

Ako je to s nami? Nechystáme sa sláviť Rekviem Cirkvi? Nedali sme jej už zvoniť umieračikom? V dejinách bolo mnoho hrobárov Cirkvi, pričom nemusíme chodiť ani príliš do ďalekej minulosti. Lenže aj napriek náboženskej slobode sa stále nájdu takí, ktorí by ju najradšej zniesli zo sveta a vymazali z myslí ľudí. A že sa im darí, potvrdzujú to poloprázdne kostolné lavice, zmenšujúci sa počet kňazských povolaní a svedčí o tom aj život tzv. veriacich, ktorí preberajú doslova pohanské spôsoby, pričom pre nich neexistuje žiadna morálka ani Desatoro. Keby sme aj tu v kostole vystavili rakvu so zrkadlom, nezbadali by sme sa v nastavenom zrkadle aj my? Nie som aj ja hrobárom Cirkvi?

Cirkev je mŕtva vtedy, keď v nás zomiera viera, lebo vtedy zabúdame, že Cirkev sme my. Vtedy sa zatvárame do svojho prepychového domu a zatvárame aj dvere svojho srdca, hoci Ježiš vytrvalo klope a prosí, aby sme ho vpustili dnu. Živá je tam, kde ľudia dávajú priestor Duchu Svätému, kde sú zapálení jeho láskou a veria v silu modlitby. Žije tam, kde si ľudia podávajú ruky, aby spoločnými silami budovali dobro doma, v rodine, v práci, v škole, v činžiaku, v spoločenstve… Na týchto ľuďoch závisí budúcnosť Cirkvi. Patrím k nim aj ja? Ale pozor! Cirkev sa nedá budovať len vlastnými silami. Je nutné, aby sa celé spoločenstvo či celá farnosť zapojila do tohto budovania. Patrím do nej aj ja a som jej plnohodnotným členom?

Veľa sa popísalo a pohovorilo o tom, keď sa podarilo premiestniť starý historický kostol v Moste v Čechách. Dňa 15. septembra 1975 sa začalo zdvíhanie a nakládka celého objektu, aby sa 30. septembra, desať minút pred poludním, dal kostol konečne po piatich rokoch do pohybu. Nepretržitý posun rýchlosťou 1,2 až 3,2 cm za minútu bol možno takmer nebadateľný, ale za necelý mesiac, 27. októbra, bol o 9-tej hodine ráno kostol konečne na svojom mieste po 646 hodinách, teda 27 dňoch nepretržitých zmien, mravčej práce a nesmiernej koncentrácie všetkých zúčastnených odborníkov. Viaceré časopisy a noviny mali správu o tejto akcii pod titulkami: Pozor, pozor! Kostol sa pohol z miesta.

Sviatok Turíc skutočne pohol z miesta nie bezduchú stavbu, ale ľudské srdcia, a to nie iba o niekoľko metrov, ale o večné hodnoty. A tak môžeme konštatovať, že Cirkev robí vážny krok vo vzťahu k Duchu Svätému. Je správne, aby sme sa pohli všetci spolu s pohľadom upretým na tretiu božskú osobu Ducha Svätého, a tak sa stali súčasťou živej Cirkvi.