Veľkonočným sviatkom hovoríme aj Pascha, čo je veľmi výstižné pomenovanie. Starozákonný Boží ľud ju slávieval na pamiatku prechodu z Egyptského otroctva do slobodného života. Novozákonný ľud, teda my, slávime ju ako prechod zo smrti do života.

Tento prechod zo smrti do života oznamuje aj anjel ženám, ktoré sa na úsvite nedeľného rána vybrali pomazať Ježišovo telo, čím chceli vzdať mŕtvemu úctu. Lámali si hlavu, čo s veľkým kameňom, ktorým bol hrob zatvorený. Keď prišli na miesto, zistili, že starosti s kameňom sú zbytočné. Vchod bol voľný a im, prekvapeným a vyľakaným, sa prihovoril anjel: Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný? Vstal z mŕtvych! Niet ho tu!

Ženy si neuvedomovali úžasnú skutočnosť, čo veľmi pekne opisuje Marek: Vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli. Ale nečudujme sa im. Ako ich mohlo napadnúť, že Pán prešiel do novej skutočnosti, nového jestvovania, do plnosti života? Ich správanie pochopil apoštol Pavol, keď Rimanom napísal: Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. A Kolosanom zasa píše: Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!

Z týchto Pavlových slov musíme jasne vedieť, že ak máme byť s Kristom vzkriesení, musíme s ním najskôr zomrieť. To je naša účasť na veľkonočnom tajomstve, to sú naše veľkonočné sviatky, naša Pascha, náš prechod zo smrti hriechu do milosti života. V sile Ježišovho Ducha odumierame starému spôsobu života, vyhadzujeme zo seba starý kvas hriechu, beznádeje, nelásky a povstávame s ním k novému životu ako noví ľudia. Staré sa pominulo a nastalo nové. Možno sa niekto pýta: Kedy nastalo to nové? Začalo to krstom, pokračuje to sviatosťou zmierenia a to nové denne prežívame v zápasoch o dobro. Každého z nás čaká smrť, prechod, kedy sa naše jestvovanie zmení v nové bytie. Kresťan už jeden prechod, ktorý premení jeho jestvovanie, prežil. On to už má za sebou, už posunul zomieranie do bodu, v ktorom bol pri krste vtelený do Kristovej skutočnosti, do jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania.

Pán nás naliehavo volá k tomuto prechodu. Ak s ním vstaneme k novému životu, pochopíme, že jediným pravým bytím človeka je život s ním. Túžba po novom bytí – večnom živote, je ukrytá v každom z nás.

Dokážeme však vlastnou silou prejsť zo smrti do života tak, aby to nebol zánik, ale Pascha?

Wiliam Styron (1925-2006) v románe Uľahni v temnotách ukazuje bezvýchodiskové položenie konzumnej spoločnosti. Hlavnej postave vkladá autor do úst pred samovraždou tieto slová: Môj Bože, prečo som ťa opustila? Navždy som sa od teba odtrhla nejakým zlým dedičstvom tohto smutného storočia, takže len smrťou musí nastať osudová zmena – ísť do temného prístenku, do vedľajšej miestnosti, ľahnúť si tam, v sne sa zbaviť svojich hriechov v nádeji, že sa prebudím v inej zemi, v ďalekom fantastickom svitaní…

Či nie je v týchto slovách skrytá túžba zomrieť a žiť? Nie je v nich vystihnutý proces, ktorý sa uskutočňuje v krste a vo sviatosti zmierenia? My však vieme, že túto skutočnosť zániku a zrodu môžeme prežiť jedine v sile Kristovho vzkriesenia. Aké oslobodzujúce je jeho veľkonočné prianie: Pokoj vám! Akú plnú moc skrývajú v sebe jeho ďalšie slová: Chcem, buď čistý! Vstaň a choď! Poď za mnou! Už nehreš! To sú slová, ktoré volajú po prechode zo smrti do života.

Dnes, vo veľkonočné ráno si plne uvedomujeme, že ak sa rodí niečo nové, vždy je to spojené s úsilím a bolesťou. Sám Ježiš hovorí: Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek. Aj my budeme trpieť, keď v nás bude zomierať starý človek hriechu, ale náš smútok sa premení na radosť, keď v nás povstane nový človek.

Naše veľkonočné svedectvo je: Pán skutočne vstal z mŕtvych a my máme účasť na jeho vzkriesení, moci a zachraňujúcej láske. S Kristom sme vstali z mŕtvych, z hrobu našich hriechov k životu nových ľudí!