Keď stretneme prvýkrát človeka, tak mu iste hneď neskáčeme okolo krku, ale počkáme si, aký v skutočnosti je, a až potom zaujmeme k nemu rozhodný postoj.

Dojímavé je ako sa prví učeníci približovali ku Kristovi. Čosi hľadajú, čosi očakávajú, a tak opatrne skúmajú, aby nenaleteli. V ich správaní cítiť aj určitú hanbu: Učiteľ, kde bývaš? Pýtame sa takto človeka, ktorého prvýkrát stretneme? Iste im padol kameň zo srdca, keď im Ježiš vľúdne a jednoducho odpovedal: Poďte a uvidíte! A evanjelista pokračuje: Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní. Bol to pre nich taký zážitok, že Ján si dokonca pamätal aj po dlhých rokoch, koľko bolo hodín. Ich šťastím bolo, že hľadali, naším nešťastím často býva, že nehľadáme.

Aj za čias Jána Krstiteľa ľudia čakali, skúmali, hľadali a dokonca boli ochotní zrieknuť sa hriechov, chýb, obetovať vlastný majetok aj záujmy. Hľadali Boha vo svojom okolí a nie kdesi na konci sveta, čo je receptom aj pre nás.

Dvaja mnísi študovali veľkú knihu, v ktorej bolo napísané, že na svete je miesto, kde sa nebo dotýka zeme. Sú tam vraj dvere, na ktoré treba zaklopať, otvoria sa a za nimi je Boh. Z textu im bolo jasné, že nejde o obzor, kde sa nebo zdanlivo dotýka zeme, a tak sa vydali na cestu. Po mnohých dňoch únavnej cesty, keď už pomýšľali nad návratom domov, uvideli pred sebou dvere. Zaklopali na ne, otvorili, ale nestál tam Boh. Bol to vstup do ich kláštornej cely. Pozreli sa na seba a pochopili.

Čo chce legenda povedať nám? Treba nám hľadať Boha, ale nie kdesi na konci sveta, ale v prostredí, v ktorom žijeme. Jeho vôľa sa prejavuje v našich povinnostiach, rozprávame sa s ním v tichu našej izby, pomáhame mu svojou láskavosťou a trpezlivosťou. Svojím krížom, chorobami a sklamaniami dopĺňame na vlastnom tele, čo chýba Kristovmu utrpeniu. V jeho náručí sa cítime bezpečne, lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme. On v nás chce žiť a pokračovať vo svojej službe. A hoci tridsaťtri rokov žil na tejto zemi, bolo to málo. Nemohol všetkých milovať láskou matky, preto potrebuje matky a matersky cítiace ženy. Nemohol sa starať o rodinu ako sa stará otec, preto potrebuje zbožných, starostlivých a pracovitých otcov. Nemohol až do dnešných dní lámať ľuďom chlieb, preto potrebuje kňazov. Nemohol medzi nami zostať až do konca sveta a evanjelizovať, preto potrebuje apoštolov – misionárov.

Mladý človek, ktorý ukončil školu krátko po nežnej revolúcii, začal podnikať a práca sa mu darila. Skoro sa z neho stal sebavedomý muž, čo dával každému pocítiť. Zmysel svojho života videl v práci. Jej venoval všetky svojej sily, ale aj napriek tomu ho plne neuspokojovala. Raz bol svedkom pri sobáši. Sebavedome si sadol na stoličku za ženíchom. No len čo začal obrad, zneistel. V chráme už nebol veľmi dlho. Nevedel, kedy má vstať, kedy ostať sedieť. Nepoznal ani piesne, len tak otváral ústa, aby sa zdalo, že spieva. Keď počas prijímania mládežnícky zbor spieval piesne chvály na Božiu lásku, kňaz spozoroval, že sa s ním niečo robí. Podnikateľ sklonil hlavu, plecia sa mu zatriasli a rozplakal sa. Po obrade prišiel za kňazom a povedal: Tí mladí, čo spievali, sú šťastní ľudia. Vedia, prečo žijú. A ja som pochopil, že vlastne neviem, prečo žijem. Prišlo mi to ľúto. Otče, pomôžte mi, aby som bol taký šťastný ako oni.

Ježiš sa nemohol starať ani o podnikateľov, preto potrebuje ich, aby svojou čestnou a poctivou prácou vydávali o ňom svedectvo a chválili ho svojím životom. V predchádzajúcom príbehu práve jedného takého našiel.

Aj my si uvedomujeme, že Boh nás potrebuje, aby dokončil dielo svojho Syna vo svete. Preto zvolajme: Pane, hovor, počúvame tvoje slovo a chceme ho premeniť na dobré skutky svojho života!