Dnes sa stalo moderným, že isté skupiny ľudí tvrdia ako milujú svet, chránia živú i neživú prírodu, čomu potom podriaďujú aj svoj život, životosprávu, prácu, bývanie... Môže však niekto povedať, že tak miluje svet ako Boh? Koľkokrát sme už počuli úžasné slová dnešného evanjelia: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život? Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Koľko predstáv si ľudia urobili o Bohu, lenže boli úplne odlišné od toho, čo sme počuli!

Aj dnes majú ľudia o Bohu rozličné predstavy. Niektorí žijú v tom, že je úplne nezmyselné, aby Boh, tvorčia sila celého vesmíru, sa zaujímal o dajakého človiečika. Veď ten má svoje zákony, či už prírodné, alebo morálne a nech sa podľa nich riadi. Ak to neurobí, doplatí na to.

Iní si zasa predstavujú Boha ako neúnavného strážcu, dozorcu a pomstiteľa každého ľudského prešľapu. Boh týchto ľudí je prísnym sudcom hriešnikov, ktorých trestá a zastrašovateľom spravodlivých, aby sa ho báli.

Existujú však aj ľudia, ktorí vnímajú Boha ako obchodníka, ktorý si o každom vedie presné účty „má dať“ a „dal“ a je iba na človekovi, aby nezanedbal povinný Otčenáš, pobožnosť a starostlivo si plnil náboženské povinnosti. Ak to dokáže, potom je Boh povinný splniť si záväzky voči nemu, a ak nie, záväzky plniť nemusí.

Asi najrozšírenejšia predstava Boha je obraz milého, dobrého, starého, fúzatého a bradatého deduška, ktorý aj tak napokon privrie oko a jeho zákony sú iba obyčajným strašením. Netreba si však z nich robiť veľké starosti, lebo keďže je dobrý, neberie ich vážne.

Ako svojho Otca, predstavoval Ježiš? Boh, ktorého on hlásal, nezodpovedal žiadnej ľudskej predstave. Nebol ľahostajnou silou prírody, ani pomstiteľom, ani účtujúcim obchodníkom, a ani dobrým deduškom... Ježiš predstavil Otca ako toho, ktorý sa osobne zaujíma o človeka, zahŕňa ho otcovskou starostlivou a láskou. Ježišov Otec kladie na nás iba jedinú požiadavku, aby sme s vierou prijali jeho Syna a uverili jeho posolstvu. Žiada od nás vieru, ktorá nesie so sebou zmenu zmýšľania, obrátenia a znovuzrodenia. Je to tak, ako keď na jar vykladáme z pivnice muškáty a oni vďaka slnku ožijú, rozvinú sa a začnú kvitnúť. Aj človek, ktorý uverí v Ježiša, sa mení. Spočiatku je sužovaný strachom a slepým osudom, ktorý sa napokon prerodí v nového človeka a prežíva radosť a istotu.

Boh nemá v úmysle človeka súdiť, ale ho zachrániť. Toto konštatovanie však môže vyvolať otázku či potom existuje súd? Existuje, ale je v rukách človeka. Ten, kto odmietne Božiu ponuku lásky, kto chce byť pánom sám pre seba, ten sa odsudzuje do temnôt egoizmu. Ten, kto Boha prijme a uznáva ho za svojho Pána, povyšuje sa do večného svetla a pokoja.

Keď postavia nový most, musia ho najskôr podrobiť zaťažkávajúcej skúške. Až potom, keď je istota, že znesie záťaž, otvoria ho verejnosti. Keď sa v niekom zrodí viera, tiež musí prejsť zaťažkávajúcou skúškou. Bolo by ľahké veriť v otcovského Boha, keby sa človekovi stále dobre darilo a jeho život by bol prechádzkou ružovou záhradou. Preto prichádzajú do života trápenia aj ťažkosti, ktoré plnia funkciu zaťažkávajúcej skúšky. Buďme úprimní, koľkokrát nás vtedy napadnú myšlienky typu: Ako mohol dobrý Boh dopustiť také zlo? Prečo postihlo práve mňa, veriaceho? Veď mňa má chrániť a nie trestať? Až vtedy, keď veriaci človek dokáže v ťažkých skúškach namiesto výčitiek pozrieť sa na kríž a postaviť sa vedľa Ježiša kráčajúceho na Kalváriu, vtedy zažije oslobodenie a vykúpenie. Keď Boh nechal svojho Syna podať najvyššie svedectvo lásky, potom ja, po jeho boku a s ním, tiež niečo unesiem. A práve tu, v tejto chvíli, sa viera stáva bezpečným mostom nad priepasťou života.

Jezuita, ktorý ako misionár strávil dlhé roky medzi hľadačmi pokladov na Aljaške, opisuje ich život. Obdivuje ich vytrvalosť v hľadaní zlata, ich obete a strádania. Niektorí z nich nájdu zlato, ale väčšina je takých, čo živoria. Oživuje ich len nádej, že raz predsa niečo nájdu. Jezuita konštatuje: Keby len zlomok tej horlivosti ľudia vynaložili na to, aby boli cennými ľuďmi ako sa vynaloží na to, aby našli zlato, aký krásny by bol život na zemi!

Aj my sme s vytrvalosťou rozjímali nad dnešným Božím slovom. Urobme teraz všetko preto, aby sa nám hlboko vrylo do srdca a prosme nebeského Otca, aby sme nikdy nebrali Božiu lásku ako niečo samozrejmé, zachovali si vieru aj v ťažkých chvíľach a nikdy sa nespoliehali na vlastnú zbožnosť a zásluhy. Viera je bezpečný most na ceste k Otcovi.