Starí ľudia nosia v sebe už od detstva zážitok z nedeľného pokoja a zúčastňovania sa na svätej omši. Už v sobotu podvečer sa čistili a upratovali domy, zametali dvory aj ulice, chystala sa potrava pre dobytok, aby sa sviatočný deň čo najmenej znesväcoval prácami. Nedeľa sa stala slávnosťou Božej rodiny, kedy si ľudia obliekali sviatočné šaty, spoločne kráčali do kostola a po návrate domov ich už čakal nedeľný obed, ktorý sa pripravil v sobotu, aby takto celá rodina mohla byť spolu. Potom nasledoval pokoj nedeľného odpoludnia, návšteva rodín, priateľov či chorých. Niekto si v duchu povie: A to si videl v dajakom filme pre pamätníkov v minulom storočí? To nebol film, ale život našich predkov. Chvála Bohu, že aj dnes sa ešte veľa ľudí teší na nedeľu, ale u mnohých, možno aj väčšiny, sa stráca jej náboženský ráz, čo je veľká chyba, lebo nedeľa je dňom pokoja a pokoj je Božím darom.

Ako sme mohli počuť v dnešnom 1. čítaní deň pokoja je nariadením pre Izrael. Smelo môžeme povedať, že je to Boží dar ľuďom. Sobotný deň v Izraeli platil pre všetkých. V ten deň sa nesmeli vykonávať žiadne práce, dokonca aj jedlo sa pripravovalo v piatok a pred večerom sa všetky práce končili. Keď zapadlo slnko, sluha zo synagógy vyšiel na strechu najvyššieho domu a trúbením oznámil začiatok Sabatu. Na prvé trúbenie museli z poľa a viníc odísť všetci robotníci, na druhé obchodníci zatvárali obchody a na tretie rodiny zapaľovali sviatočnú lampu, ktorá musela horieť až do sobotného večera. V tom čase sa každý Žid mal venovať modlitbe a odpočinku.

Čo kedysi bola pre Židov sobota, pre kresťanov je nedeľa - týždenné slávenie veľkonočného tajomstva zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Prvý apoštolský snem okolo roku 50 oslobodil kresťanov od židovského zákona svätenia soboty a odvtedy začali sláviť nedeľu, lebo vtedy vstal Ježiš z mŕtvych. V tento deň sa najskôr schádzali po domoch na lámanie chleba, teda na sv. omšu. Cisár Konštantín Veľký (273-337) nariadil, aby nedeľa bola dňom verejného odpočinku a pokoja.

Byť kresťanom znamená čosi viac, než venovať Bohu jednu zo 168 hodín týždňa, a potom sa vrátiť do rodinného kruhu a do práce bez vnútorného polepšenia. Cieľom nedele je odpočinok a načerpanie síl pre nasledujúci týždeň, ale predovšetkým pre nás, veriacich, má slúžiť duchovnému pookriatiu a posilneniu, aby sme mohli s väčšou vierou a láskou žiť všedné dni nášho života. V nedeľu sa máme aspoň na chvíľu ponoriť do duševného „ozónu“, ktorý vytvára svätá omša, zároveň aj spoločenstvo, ale aj samota pred Božou tvárou. Doma, aj keď sú chvíle pokoja, každú chvíľu niekto príde, buchne dverami, zazvoní mobil, príde SMS-ka, plače dieťa, susedia si púšťajú hlasito hudbu alebo sa hádajú... Ale tu, pod klenbou kostola, aj keď sme uprostred mnohých, sme sami - ja a Boh. S ním sa môžem porozprávať o tom, aký bol uplynulý týždeň, pýtať sa, ako je so mnou spokojný alebo ako je so mnou spokojná rodina, priatelia, spolupracovníci, spolužiaci... Zmyslom nášho stretania v kostole každú nedeľu teda je, aby sme z Božieho slova a Eucharistie nabrali silu a chuť žiť.

Urobme si na svätú omšu čas, neprichádzajme neskoro a nedajme sa znechutiť narušeným charakterom kresťanskej nedele, keďže od mnohých sa dnes žiada práca aj v nedeľu. Nedajme sa však znechutiť stratou alebo ochabnutím vo viere, čím sa najviac stráca a zotiera náboženský charakter nedele. Práve tieto okolnosti v nás musia vyvolať túžbu po pravom zasvätení nedele. Dnes, oveľa živšie ako v minulosti cítiť, aký je potrebný Pánov deň pre rozvoj dobrého rodinného života, pre statočnú prácu, dobré priateľské vzťahy medzi ľuďmi, ale najmä pre zachovanie našej viery.

Stalo sa to pred mnohými rokmi vo Frankfurte. Zomrel istý veľmi bohatý muž, ktorý nemal blízkeho príbuzného. Všetci sa s napätím pýtali: Kto len zdedí jeho milióny? Ten muž zanechal dva testamenty. Prvý mali otvoriť hneď po jeho smrti a druhý až po pohrebe. V prvom testamente bolo napísané: Chcem byť pochovaný o štvrtej hodine ráno. Toto čudácke želanie mu aj splnili. Za rakvou šlo iba päť trúchliacich. Potom otvorili druhý testament. V ňom bolo: Chcem, aby sa všetok môj majetok rovnomerne rozdelil medzi tých, ktorí boli na mojom pohrebe. Títo piati naozajstní priatelia mali šťastie a mohli by sme im závidieť, ale v zásade nemáme na to dôvod, lebo my máme ešte väčšie šťastie. Aké? My sa tiež každú nedeľu stretávame kvôli testamentu, Ježišovmu testamentu, ktorý nám zanechal a ktorý znie: Toto robte na moju pamiatku.

Sme putujúci Boží ľud a potrebujeme deň aj miesto, kde si na chvíľu odpočinieme s Pánom. Tým dňom je nedeľa a tým miestom kostol, kde sa slávi Eucharistia. Preto zasväťme Pánov deň vždy dôstojne a uvedomme si, že je pre nás Božím darom.