Spomeňme si, o čo všetko sme v živote Ježiša prosili: o pomoc v ťažkostiach, o zdravie, úspech, šťastie, obrátenie... Ale boli tieto prosby vypočuté? Pravdepodobne málokedy, aj keď to boli dobré a potrebné veci, Boh nereagoval a zdalo sa, že mlčí.

Dnešné evanjelium spomína podobný prípad, keď Ježiš v rodnom Nazarete neurobil nijaký zázrak. Poznámku, že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých, pridal iba Marek, aby azda nestaval Nazaretčanov do zlého svetla. Povrchný výklad evanjelia sa uspokojí s konštatovaním, že Nazaretčania nemali vieru, a kde chýba viera, tam zázrak stráca opodstatnenie, lebo taký človek nie je otvorený prijať zvesť, ale ide mu iba o senzáciu.

Problém je však zložitejší. Apoštol Pavol v druhom čítaní píše Korinťanom, že tri razy prosil v chorobe Pána, aby ho oslobodil, ale nebol vypočutý. Určite mal vieru, a preto prosil o zdravie, aby mohol bez prekážky šíriť evanjelium. Tak, ako uvažoval Pavol, rozmýšľame aj my. Čo všetko by sme urobili, keby sme boli zdravší, mladší, mali iného šéfa či žili v inom prostredí? Lenže Pánova odpoveď je rovnaká: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. Božie kráľovstvo sa nebuduje podľa našich, ale Božích plánov, ktorý doň započítal aj naše neúspechy, obmedzenia, choroby aj prípadnú neveru. On mal tieto naše slabosti dávno na mysli a urobil aj z nich prostriedok na šírenie blahozvesti. Keď teda Boh nevypočuje naše úmysly aj tým sa zjavuje, ale inak ako je tomu v našich predstavách. Aj Pavol po stretnutí s Kristom na ceste do Damasku žil v intenzívnom kontakte s ním, ale keď prišla choroba, ktorá mu skrížila plány a predstavy, zostal akoby stáť a musel sa zamyslieť, aké je jeho poslanie a čo chce s ním Boh.

Z Pavlovho životného príbehu plynie poučenie, že v chorobe a v starostiach, keď Boh nevypočuje naše prosby, nebudeme rozmýšľať nad tým či máme slabú vieru, ale nad tým, čo od nás očakáva. Inak by sa zdalo, že Boh je iba akýmsi núdzovým riešením a za Božie kráľovstvo bojujeme z vlastných síl, a až keď sa niečo nevydarí, privoláme ho na pomoc.

V roku 1970 založil katolícky kňaz Anton Gots v Rakúsku Katolícke združenie chorých. Jeho členovia si vzájomne pomáhajú, píšu si a stretávajú sa na duchovných obnovách a seminároch. Okrem toho inicioval aj založenie zväzu s názvom Dôstojný život, s cieľom prinavrátiť ľudskú dôstojnosť invalidným občanom. Sám prešiel ťažkým ochorením, ktoré premeditoval na nemocničnom lôžku, výsledkom čoho je kniha Prijímam kríž, ktorá vzbudila veľký čitateľský záujem a prispela k otvoreniu centra pre najťažšie postihnutých.

V knihe kňaz hovorí: Jedno ráno, ako blesk z jasného neba, sa mi zdravotný stav náhle zhoršil: takmer nezastaviteľné krvácanie do žalúdka. Lekári potrebovali pol dňa nepretržitej práce, aby zvládli túto nebezpečnú krízu. Ale všetko sa dobre skončilo a po niekoľkých dňoch bol som preložený na interné oddelenie. Len čo som prišiel, sestra berie môj kufrík a ukladá do skrine veci, ktoré som mal so sebou. Z vnútornej priehradky kufríka vypadne akási ošúchaná a zožltnutá obálka. Čo je to? Sestra mi ju podáva. Vyberám z nej dve pohľadnice, na jednej je ikona Madony, na druhej vytlačený text. Nemám potuchy, kto ich vložil do kufríka. Na karte je nadpis Tvoj kríž a pod ním úryvok z textu Františka Saleského: Keby všetci anjeli, všetci géniovia sveta skúmali, čo by ti osožilo práve v tejto alebo onej situácii, či toto alebo ono utrpenie, či táto skúška alebo táto bolestná strata, neboli by v stave objaviť niečo, čo by ti zodpovedalo lepšie, než to, čo ťa postihlo. Večná Božia Prozreteľnosť si už od začiatku zaumienila darovať ti tento kríž ako drahocenný poklad svojho srdca. Ale skôr ako ti ho poslal, Boh sa naň pozeral svojím všemohúcim pohľadom, premyslel ho svojím Božským umom, vyskúšal svojou múdrou spravodlivosťou a zohrial ho svojím láskavým zmilovaním. Zmeral ho oboma rukami, aby náhodou nebol ani o milimeter väčší alebo o miligram ťažší. Potom ho požehnal svojím svätým menom, pomazal svojou milosťou a vdýchol doň svoju útechu, no ešte raz pozrel na teba a tvoju statočnosť. Tak ti on prichádza zo samého neba ako Božie pozvanie i ako dar jeho milosrdnej lásky, aby si sa stal tým, čím si a našiel v Bohu svoje naplnenie.

V listoch, pri návštevách i odovzdávaní pozdravov mi ľudia často hovoria, že prosia Matku Božiu za mňa. Dôvodom toľkej dôvery je práve chvíľa, keď stála pod krížom svojho Syna. Pre toto všetko cez deň i v bezsenných nociach často siahnem po ruženci. A potom, jedného dňa po dlhých a ťažkých mesiacoch si uvedomujem, že nepríjemné, nebezpečné záchvaty sa už neobjavujú a celkom zjavne sa mi vracajú telesné sily. Po šiestich mesiacoch sa môžem opäť zúčastniť na svätej omši. O tri mesiace sa dožívam ďalšej radosti: ležiac na posteli smiem po prvý raz koncelebrovať. Moja nemocničná izba sa stáva dvoranou Pánovej večere. Lebo on aj môj život na nemocničnej posteli kladie na paténu a do kalicha, aby ho obetoval nebeskému Otcovi za mnohých. Zavše prídu chorí zo susedných izieb, ba aj zvonka a slávia so mnou svätú obetu. Na svätej omši som živo pocítil ako je nám Kristus blízko. Človek z choroby nikdy nevychádza taký, aký bol predtým.

Aj my by sme mali dôjsť vo svojich ťažkostiach, od ktorých nás Boh neušetrí, k jeho plnšiemu poznaniu. Vyzýva nás, aby sme sa mu celkom oddali aj napriek tomu, že nechápeme jeho úmysly a často nevidíme rozumné východisko. Zachovajme si však presvedčenie, že nás miluje a vtedy dôjde k takému poznaniu Boha, aké má iba ten, kto oddane trpel.