Všetci poznáme príslovie: Čas sú peniaze. Príslovie chce povedať, že aj čas počítame ako peniaze. V skutočnosti by to však nemalo tak byť. Ak poviem, že mám 50 eur, znamená to, že ich v skutočnosti mám v peňaženke a môžem s nimi zaobchádzať ako chcem. Ale akonáhle poviem, že mám 50 rokov, tak to v skutočnosti znamená, že ich vlastne už nemám, a že sú nenávratne preč.

Z toho vidíme veľký rozdiel medzi peniazmi a časom. A práve preto sú pre nás výstižné slová, ktoré adresoval svätý Pavol veriacim do Efezu: Využívajte čas, lebo dni sú zlé.

Pavlovu výzvu môžeme aplikovať na každé obdobie kresťanstva, lebo o každom storočí sa dá povedať, že bolo zlé alebo aspoň nepokojné.

V Pavlových časoch to bola roztržka medzi Židmi a pohanmi, ktorí tiež verili v Krista a neskôr zasa to bolo krvavé prenasledovanie kresťanov. A hneď po roku 313, keď kresťania Milánskym ediktom získali slobodu, začali medzi nimi vznikať roztržky ohľadom Najsvätejšej Trojice, vznikali bludné učenia o prirodzenosti Pána Ježiša alebo o pôvode Ducha Svätého. Pri týchto roztrž­kách nezostalo iba pri definovaní náuky, ale často tiekla aj krv. Takto by sme mohli pokračovať celými dejinami Cirkvi. O žiadnom období nemožno pove­dať, že časy boli dobré. A keď sa snáď zdalo, že hladina búrok ustala, tak v Cirkvi začali jednotliví predstavitelia namiesto Božieho slova šíriť nepokoj a intrigy, a na­miesto toho, aby zhromažďovali verných, zhromažďovali si po­klady. Preto výzva apoštola Pavla o správnom využití času, je veľmi aktuálna. Čas máme už teraz a už dnes ho máme premeniť na hodnotu lásky a porozumenia. Dnes máme čas, ale zajtra už ten dnešný nebude, lebo bude zajtrajší, a preto treba každý čas správne využiť.

Tri veci totiž nemožno vrátiť: vykonaný čin, prehovorené slovo a premrhaný čas. Mnohí by chceli premrhané roky vrátiť späť. Vo svete boli zbytočné nepokoje a vojny, zbytočne preliata krv a závisť, ktorá spôsobila veľké zlo. A ľud­stvo sa nepoučilo! Vojna ho neodstrašila, lebo po jednej prichádza ďalšia a po nej ďalšia a jedna ničivejšia ako druhá. Je to ako so silným fajčiarom, ktorého pľúca zožiera rakovina a napriek tomu, že zomiera, nie je odstrašujúcim príkla­dom, ktorý by od fajčenia odradil iných. Prečo? Lebo mnohí si povedali: Mne sa to nemôže stať… A keď sa to stane, tak čas už dávno utiekol a je neskoro.

Chyby rozumu možno napraviť, aby sa neopakovali, ale chyby srdca opakuje každá generácia znovu a znovu a zasa iba narastá zástup tých, ktorí si držia hlavu a lamentujú nad tým, kedy sa roky, v ktorých chybili, vrátia. Ale oni sa už nevrátia!

Najkrajšie posolstvo, ktoré nám prináša naše náboženstvo, hovorí, že Ježiš má moc napraviť veci aj deň potom. Aj keď čas už snáď prešiel. Zvesť o po­kání, odpustení hriechov a vzkriesení je zvesť o Božej náprave toho, čo človek pokazil. Preto zostávajme pri Ježišovi, lebo on má moc napraviť v nás čas, ktorý sme pokazili a k náprave nás privádza jeho odpustenie a prijímanie jeho Tela.

Žena v rokoch konštatuje: Bola som veľmi hrdá. Žila som pre rodinu. Vychovávali sme s manželom deti, ako sme najlepšie vedeli. Často, keď som počula zle o ľuďoch, vedela som povedať: Mne sa to nemôže stať. Moje deti, môj man­žel, moja rodina sú výborní. A dnes? Z mojich piatich detí jedna je slobodná mamička, syn bol vo väzení pre podvody, ďalší je rozvedený a s manželom pred jeho smrťou som mala ťažkosti pre alkohol. Dnes sa veľa modlím za všetkých, ktorých som svojím správaním odsúdila a ublížila im.

Peniaze máme v rukách a môžeme nimi disponovať, ale čas v rukách ne­máme, lebo ten je v rukách Božích. Naša je iba prítomnosť a tú treba správne využiť, lebo ak sa raz pozrieme späť, ako oná žena z príbehu, mohli sme povedať, čo povedal spisovateľ Hans Christian Andersen: Príbeh môjho života povie svetu, čo hovorí aj mne – je láskavý Boh, ktorý všetko vedie k najlepšiemu cieľu. Preto správne využívajme čas, lebo nevieme, koľko nám ho Boh ešte daruje.