Niekoľko nedieľ sme mohli počúvať Ježiša ako sľubuje ustanoviť Eucharistiu. Hovoril o nej v rôznych podobenstvách a robil aj patričné zázraky. Lenže ľudia tomu nerozumeli. Prekvapene na seba pozerali, keď im hovoril: Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom. Tieto slová brali totiž doslovne a to ich vystrašilo aj odpudzovalo. Napokon tí odvážnejší sa nezdržali a nahlas reptali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?! A hoci boli nadšení Kristom, najmä, keď mohli jesť z rozmnoženého chleba a rýb, teraz sa v skupinách otáčajú a odchádzajú. Ježiš sa za nimi smutne pozeral, ale ich nasilu nezdržiaval, lebo nič nechcel meniť na tom, čo povedal.

Napokon z veľkého zástupu zostali pri ňom iba apoštoli, ale ani oni nevedeli, čo robiť. Rozpačito prešľapovali a rozhodovali sa: Odísť? Neodísť? Ježiš sa tiež na nich zahľadel a do trápneho ticha sa opýtal: Aj vy chcete odísť? Iste vtedy cítil, že ak odídu, zdržovať ich nebude.

Peter to už nemohol ďalej vydržať. On tiež nerozumel ako je možné jesť jeho telo a piť jeho krv. Ale hoci to nemal vôbec jasné a nebol spokojný s rečou svojho Učiteľa, pripadalo mu nemožné opustiť ho a odísť od neho, lebo on by bez Ježiša už nevedel žiť. V tej chvíli si aj ostatní apoštoli uvedomovali, že ich život má význam iba vtedy, keď sú blízko pri Pánovi. A práve v tej chvíli zaznievajú do ticha pamätné Petrove slová: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.

Čo myslíte, vyslovil Peter tieto slová aj za nás? Ku komu by sme ma išli, keď by sme opustili Pána? Možno, dokiaľ sme mladí, zdraví, silní, máme sa dobre a sú okolo nás priatelia, môže sa zdať, že Krista až tak veľmi nepotrebujeme. Ale čo neskôr, keď príde staroba, choroba, nešťastie, keď nás opustia priatelia, manžel, manželka, zabudnú deti alebo sa priblíži hodina smrti, ako sa potom budeme cítiť?

Preto zostaňme po vzore apoštolov verní Ježišovi či už v radosti, alebo v žiali, v šťastí, ale aj v nešťastí. Zostaňme mu verní aj vtedy, keď niečomu, čo učil, nerozumieme, alebo sa nám dajaká obeta zdá byť príliš ťažká. Bez Boha sa človekovi ľahšie žije, keď mu nič nebráni, aby krotil svoje vášne, ale kam vedie taký život? Zamýšľame sa a hľadáme príčiny vysokej kriminality, ale aj prostriedky na jej odstránenie. My poznáme odpoveď na tento problém. Ľudia odstránili Boha zo svojho života, častokrát im mnohé mocnosti berú náboženstvo a potom sa čudujeme, že sú na seba zlí, neznášanliví, suroví, ubližujú si a vraždia sa.

Len Ježiš má slová večného života. Veľa rečí sa pohovorí, ale väčšina z nich má význam iba pre tento život. Všetky slová, každá učenosť, všetky tituly a honory prestanú mať pre nás cenu v hodine smrti. Ale Ježišove slová nás povedú ďalej, až za tajomnú hranicu smrti, kde je nový život, ktorý sa nikdy neskončí. Ježiš chce, aby sme boli spokojní už tu na zemi a dokonale šťastní v nebi.

Vojak na vojnovej línii išiel na nočnú stráž. Nepriatelia ho zbadali a začali strieľať. Ťažko ho zranili. Jeho bolestné vzlyky počuli kamaráti v neďalekom zákope. Báli sa však vyjsť a pomôcť, lebo ich neprestajne ostreľovali z nepriateľských zákopov. Nakoniec sa jeden z vojakov rozhodol a povedal: Idem a prinesiem ho. Zostaň, máš predsa len jeden život, ozval sa veliteľ. Nie, pán poručík, ja mám ešte večný život, odpovedal vojak a šiel po raneného priateľa.

Uvedomme si túto užasnú pravdu aj my a hoci vidíme, že toľkí dnes opúšťajú Krista a jeho Cirkev, odchádzajú od neho preto, lebo jeho učenie je pre nich tvrdou rečou, večnosť je nereálna a príkazy ťažké. My sa rozhodnime po vzore apoštolov zostať s ním, a keď nám bude ťažko, nebojme sa úprimne s Petrom vyznať: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.