Portugalský spisovateľ opísal vo svojom románe takýto príbeh: V rozličných častiach Barcelony žilo päť súrodencov. Dohodli sa, že sa budú starať o svojho starého a chorého otca tak, že každý si ho vezme k sebe na jeden mesiac. A tak vždy posledného dňa v mesiaci sťahoval si starček svoje skromné imanie na káre z jednej štvrte mesta do druhej. Neskôr však vážne ochorel a syn, u ktorého práve bol, naložil v posledný deň mesiaca otca na vozík a viezol ho k bratovi, ktorý bol na rade. Tam však chorého otca nechceli, a tak putoval k sestre, ktorá ho tiež odmietla. Dohováral jej si predsa jeho dcéra..., na čo ona reagovala ...na tom nezáleží a daj mi s ním pokoj. Za vytrvalého dažďa a chladnej noci vozil otca z miesta na miesto tak dlho, až mu na káre od bolesti puklo srdce a zomrel.

Možno sa nám zdá tento príbeh trocha prehnaný, ale spisovateľ chcel ním zachytiť osud starých ľudí, ktorí sú odstrkovaní, ktorých nikto nechce a častokrát pred nimi zatvárajú dvere aj vlastné deti. A my si pri tomto príbehu uvedomujeme, koľko bolesti, trápenia a ubližovania si ľudia jeden druhému spôsobujú. Alebo by snáď chcel niekto tvrdiť, že to nie je pravda a na tomto svete je všetko v poriadku?

Ak chceme hovoriť o poriadku, musíme ho však hľadať niekde inde, ako v ľudskom svete, lebo tam je skôr chaos a neporiadok. Poriadok nájdeme vo svete hviezd, ktoré obiehajú po svojich dráhach s najväčšou presnosťou. Preto aj staroveký človek nazval vesmír gréckym slovom kozmos, ktoré značí poriadok. Neporiadok a chaos je teda iba v ľudskom svete. A čo je jeho príčinou? Odpoveď môže byť takáto: Keby nás, ľudí, Boh stvoril ako figúrky v bábkovom divadle, ktoré by mal na lanku a s každou pohyboval ako on chce, nenastali by konflikty, netrápili by sme sa, nesužovali, neubližovali si, ale robili jeden druhému dobre. Boh si však vo svojom stvoriteľskom pláne vysníval človeka obdareného slobodnou vôľou, čo je spojené s rizikom, že ľudia ju zneužijú a v jej mene sa budú zabíjať a odmietať samotného Boha.

Môže však niekto povedať, že Boh urobil zle, keď dal človekovi slobodu, hoci predvídal, že ju môže aj zneužiť? Určite nie! Ako hviezdy obdaril energiou, ktorá ich ženie po správnej dráhe vo vesmíre, človeka obdaril svedomím, ktoré ho vedie po správnej ceste života. Preto si môžeme byť istí, že Boží plán sa neskončí fiaskom, lebo jeho Syn sa preto stal človekom, aby svojím slovom, príkladom a milosťou pomohol ľudstvu žiť v poriadku na tejto zemi. Je však potrebné splniť z našej strany jednu vážnu podmienku, ktorá je zachytená v dnešnom evanjeliu: K Ježišovi priviedli hluchonemého človeka, on mu vložil prsty do uší a povedal: Effeta, čo znamená: Otvor sa!  V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.

Slovo Effeta má podstatný význam aj pre nás, lebo my všetci si musíme otvoriť uši pre Ježišovo slovo, počúvať ho, prijať ho a riadiť sa ním. Ale nielen uši, ale musíme si rozviazať aj jazyk a podávať ďalej Pánovo slovo. Máte doma niekoho chorého, starého, nevládneho? Prečo by ste mu neporozprávali, o čom sme v kostole uvažovali? Ak prestaneme byť k Ježišovi hluchí a nemí, otvoríme sa jeho slovu, budeme ho odovzdávať ďalej a potom budeme vo svete šíriť spôsob jeho života. A čím viac sa mu budeme otvárať, tým viac bude stúpať hladina poriadku vo svete.

Filozof Boros hovorí: Každým dobrým skutkom voči blížnemu zdvihneme o niečo svetovú hladinu lásky. Ale nejde len o svet, ide aj o nás samých. Veď predsa ste už pocítili, aké šťastie napĺňa srdce, keď ste niečo dobré urobili, keď ste sa správne rozhodli, keď sa vám podarilo kráčať pár dní Ježišovou cestou. A preto sa nečudujem, že vo Svätom Písme sa hluchota pokladá za nešťastie človeka.

Aj dnes je hluchota k Bohu nešťastím. Starý kňaz spomínal, ako mladá žena z farnosti, kde pôsobil, bola od detstva vedená k Bohu a privádzala k nemu v mládežníckom spoločenstve aj svoje kamarátky. Vydala sa a mala krásnu svadbu, ktorou žila celá farnosť. Lenže v manželstve zlyhala a previnila sa neverou. Keby dokázala povstať a vrátila sa do náručia, z ktorého vypadla, mohli sa jej dni manželstva znova naplniť jasom. Ona však pri svojom páde zostala zadubená a ohluchla pre Ježiša. Vravela: Ja si môžem zariadiť život ako chcem. Mne nikto nebude rozkazovať a vôbec nepotrebujem, aby ma niekto napomínal. Náboženstvom sa nedám obrať o radosti života. Od viery odhovárala aj svoje deti a okrem krstu im už nedovolila prijať ďalšie sviatosti. A tak, z nádhernej katolíckej duše, stala sa duša neveriaca. Prečo? Lebo Boží príkaz neschvaľoval jej život s cudzím mužom, jasne ho formuloval ako cudzoložstvo a porušenie manželskej prísahy. A kňaz dodal: Doprial by som ti vidieť tvár jej manžela a tváre rozorvaných detí, čo je len potvrdením, koľko bolesti vie spôsobiť blížnemu hluchota k Ježišovi. Ona je príčinou chaosu a neporiadku v ľudskej duši.

Dnes nám zaznieva v evanjeliu slovo Effeta! - Otvor sa! Evanjelista toto slovo zaznačil v aramejskej reči, ktorá bola materinskou rečou Ježiša Krista, keď žil tu na zemi. Kiež sa na toto slovo otvoria aj naše uši, srdcia, duše, city, vôľa a vôbec celá naša bytosť pre Ježiša! Potom uvidíme a okúsime, že v nás zavládne poriadok, pokoj a šťastie.