Všetci vieme obdivovať človeka, ktorý preukázal blížnemu službu alebo pomoc. Zaiste je veľmi potešiteľné, že dnes stále viacerí ľudia berú si za svoj životný program šľachetnosť, ochotu a dobrotu k blížnym. Tento program nazývajú humanizmom, povyšujú ho za svoj svetonázor a hlásajú, že svet musí byť humánnejší. My, kresťania, sa však pýtame: Stačí nám humanizmus?

Odpoveď nachádzame v dnešnom evanjeliu, kde Pán vyhlasuje životný program pre lásku k Bohu a k blížnemu. Tieto dve prikázania poznali aj Židia, ale Ježiš do nich vniesol novotu, ktorá spočívala v tom, že ich spojil dovedna. V Starom zákone bolo prikázanie lásky k blížnemu napísané až o päťdesiat strán za prikázaním lásky k Bohu. V Novom zákone sú obe prikázania napísané na tej istej strane, v tom istom odstavci, ba aj v tej istej vete, takže ich nemožno od seba oddeliť.

Ježiš mal k tomu vážny dôvod, lebo na vlastné oči videl ako sa Židia snažili lásku k Bohu vyjadriť množstvom nábožných cvičení, očisťovacích a obetných obradov, pôstov, odriekaní a predpísaných modlitieb. Pri tomto všetkom však zabúdali na blížnych, a preto im Pán povedal: Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. Týmito slovami Ježiš uprednostnil blížneho pred obradmi. Nezostal však iba pri tomto tvrdení, ale šiel ešte ďalej. Ako v jeho osobe bol nerozlučne spojený Boh s človekom, tak on spojil nerozlučne lásku k Bohu s láskou k človekovi, čím uviedol ľudí na novú cestu lásky k Bohu. Táto cesta nespočíva v množstve obradov, ale v množstve blížnych.

Ako si teda Ježiš predstavuje našu lásku k Bohu? V prvom rade nesmieme plytvať energiou, že ak chceme milovať Boha, treba si ho dajako predstaviť. Nie je to možné, veď jasne o tom hovorí aj Písmo: Boha nikto nikdy nevidel. Náš rozum je veľmi nepatrný na to, aby sa doň mohla vmestiť predstava nekonečného Boha. Boh nám však ide v ústrety vo svojom Synovi, v ktorom sa stal viditeľným. Jeho Syn povedal apoštolovi Jánovi: Ja a Otec sme jedno. A Filipovi zasa povedal: Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca?! Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Keď teda chceme milovať Boha, stačí si predstaviť Ježiša, ktorého si dokážeme predstaviť aj vďaka obrazom, sochám či filmom, ktoré máme doma, v modlitebnej knižke, v chrámoch či ich sledujeme v médiách.

Keď sa teda modlíme k Ježišovi, modlíme sa aj k Bohu. Keď sa klaniame Ježišovi, klaniame sa aj Bohu. Keď myslíme na Ježiša, myslíme aj na Boha. Keď milujeme Ježiša, milujeme aj Boha. Lenže, naša láska k Bohu nemôže spočívať iba v modlitbách, klaňaní sa, v myšlienkach a nábožných vzdychoch. Apoštol Ján nám to jasne pripomína: Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Z toho dôvodu je veľmi nutné prejaviť Ježišovi lásku aj skutkom. A ako sa to dá? Nevidím ho, nepočujem, nemôžem mu pobozkať ruky či urobiť mu dajaké dobro. Kráča nám v ústrety v našich blížnych. V nich sa stal pre nás blížnym. Blížnych vidíme, počujeme, rozprávame sa s nimi, podávame a stisneme im ruku. Preto Ježiš vyhlásil: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Bližšie sa nám už ani nemohol ponúknuť k milovaniu ako v našich blížnych. Keď skutkom milujeme blížnych, keď im prejavujeme pozornosť, službu, pomoc a myslíme pritom na Ježiša, vtedy skutkom milujeme Boha, pretože Pán vyhlásil: Kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.

Z tohto vidíme, aký je rozdiel medzi humanizmom a kresťanstvom. Humanista je zacielený na blaho blížneho, ale kresťan v ňom vidí niečo viac ako človeka. Vidí v ňom Ježišovho brata, a preto mu preukazuje lásku ako samotnému Ježišovi aj za cenu najťažších obetí. Humanista, keď už tratí dych, kresťan stále zotrváva v službe blížnemu, keďže ho zaväzuje láska k Bohu.

A poďme ešte ďalej, lebo Boh nie je iba motívom lásky k blížnemu. On svoju lásku rozdáva kresťanom v Eucharistii či v modlitbách, keď ich napĺňa svojím Svätým Duchom. Preto opravdiví kresťania sú schopní konať aj hrdinské skutky lásky.

Skupinka študentov strednej školy sa vybrala na výlet so svojím učiteľom. Prechádzali okolo zamrznutého jazera. Napriek dôraznému zákazu učiteľa niekoľko chlapcov vyšlo na ľad. Niekoľko minút sa po ňom naháňali. Vtom sa prelomila ešte pomerne tenká ľadová vrstva a začali sa topiť. Na ich prenikavý krik pribehol učiteľ. Jeden z chlapcov, ktorý nevedel plávať, sa úplne potopil. Skočil za ním do vody, aby ho zachránil. Podarilo sa mu ho vytiahnuť na breh. Učiteľovo srdce však tú námahu nevydržalo. Dostal infarkt a zomrel. Nasledujúceho dňa noviny písali o tomto tragickom príbehu. O pár dní bol pohreb. Zachránený žiak stál nad hrobom svojho učiteľa. Hľadiac na jeho rakvu s bolesťou a zahanbený rozmýšľal: Za to, že žijem, vďačím môjmu dobrému profesorovi. Za každý deň, rok svojho života vďačím jemu. To, že on je už mŕtvy, je moja vina. Keby som bol poslúchol jeho zákaz a nešiel na ľad, mohol by nás učiť ďalej. Obetoval za mňa svoj život. Tento chlapec zaiste bude až do svojej smrti s bolesťou v srdci, ale súčasne aj s vďačnosťou spomínať na svojho učiteľa.

Od nás sa nežiada obetovať život za blížnych, ale žiada sa, aby sme pre nich dokázali obetovať svoj čas, voľnú chvíľu, pohodu, pozornosť, dobré slovo, útechu, pomoc, službu ... Dokážeme to však iba vtedy, keď uveríme, že to robíme samému Ježišovi. A to bude dôkazom, že láska k blížnym môže najlepšie prekvitať na pôde kresťanstva, lebo my, kresťania, máme najlepšie predpoklady k tomu, aby sme vynikali v láske k blížnym.

Oduševnime sa dnes za lásku k Bohu cez blížnych a uvedomme si, že keď prijmeme blížneho, prijmeme Ježiša, a keď prijmeme Ježiša, prijmeme samého nebeského Otca.