V obľúbenom románe Babička od Boženy Měmcovej (1820-1862) sa spomína Sibylino proroctvo. Hovorí sa v ňom, že najhoršie bude na svete vtedy, keď otec synovi, syn otcovi, brat bratovi nebude hovoriť pravdu, a preto nebude platiť ani slovo, a ani sľub. Kto z nás by si prial dožiť sa takých zlých čias? Naproti tomu staroveký filozof Aristoteles (384-322 pred Kr.) vyhlásil, že pravda je svojou podstatou mocnejšia než klam, a preto pravda nebude nikdy premožená. Iste všetci uznáme, že toto je krajšia perspektíva do budúcnosti ako tá z románu Babička.

V tejto perspektíve nás povzbudzuje aj dnešné evanjelium, kde zajatý, zbitý a zviazaný Ježiš vyhlasuje: Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Z jeho slov jasne vyplýva, že na tento svet prišiel kvôli pravde.

O akú pravdu tu ide, lebo na svete je veľa rozličných právd. Niektoré sú menej významné, iné zasa veľmi dôležité. Ježiš myslel na pravdu, ktorú apoštol Ján označil gréckym slovom Alétheia, čo je prvá a základná pravda všetkého bytia, pravda o skutočnosti Boha, pravda, že On jestvuje. Ježiš teda prišiel na svet vydať svedectvo o jestvovaní Boha.

Možno v duchu teraz premýšľame a pýtame sa: Ako vydal dané svedectvo? Slovami, výpoveďami, vyhláseniami? Je pravdou, že Ježiš veľa rozprával svojim súčasníkom o Bohu a učil ich, aby jeho Otca nazývali dôverným oslovením Abba, to je naše Otecko. Naučil ľudí modliť sa Otče náš ... a sám sa pritom modlil celé dni a noci. Tým skutkom vydal svedectvo o jestvovaní Boha a vyhlásil, že každý, kto je priateľom pravdy, počúva jeho hlas a všetci, ktorí počúvajú jeho hlas, patria do jeho kráľovstva. Kráľ totiž, podľa vtedajších pomerov, znamenal absolútnu autoritu. A keď Ježiš prijal pre seba pomenovanie Kráľ, chcel tým naznačiť, že jeho svedectvo o jestvovaní neviditeľného a nepochopiteľného Boha, treba prijať s absolútnou istotou tak, ako sa vtedy prijímali výpovede kráľa.

Ježiš však svoje svedectvo nechcel založiť iba na autorite, lebo vedel, že nastanú časy, keď králi prestanú byť populárni a v ľudskej spoločnosti, pokiaľ niekde zostanú, budú viac-menej existovať ako dekoratívne figuríny. Jasne to vidíme aj dnes, keď autorita a moc kráľov poklesla a častokrát sú závislí na rozhodnutiach iných štátnych orgánov, ktoré potom s veľkou pompou oznámia ľudu.

Z toho dôvodu sa Ježiš rozhodol vydať svedectvo o skutočnosti Boha ešte iným, účinnejším spôsobom – láskou. Láskou takou veľkou, nad ktorú niet väčšej, čo potvrdzuje svojimi vlastnými slovami: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. On za nás položil dobrovoľne život, aby svojou láskou, vernosťou a poslušnosťou až na smrť na kríži vynahradil, vyrovnal, napravil, prekonal a prevýšil našu nelásku, nevernosť a neposlušnosť voči nebeskému Otcovi.

Tento fakt lásky je takým presvedčivým svedectvom o jestvovaní Boha, že sa nikdy nemôže skončiť fiaskom, lebo láska vždy bude vo svete vierohodná, a to aj vtedy, keď autorita v ľudských očiach stratí význam. Láska nikdy nestratí na hodnote a nikdy neprestane, lebo je nesmrteľná.

Veľký teológ Romano Guardini (1885-1968) napísal knihu s názvom: Vierohodná je len láska, v ktorej vraví: Láska, ktorou Ježiš miloval nebeského Otca až na smrť kríža, je na tomto svete najsilnejším dôkazom pravdy, že Boh jestvuje. Týmito slovami jasne hovorí, že Ježiš takýmto spôsobom vydal svedectvo pravde a kvôli nemu prišiel na tento svet.

Máme možnosť nad týmito slovami premýšľať, ale ja nás pritom ešte vyruším a pýtam sa: Aký postoj zaujímame k svedectvu, ktoré Kristus vydal o Bohu? Uvedomujeme si, že prišiel nám v ústrety, aby sme nemuseli vyhľadávať argumenty o jestvovaní Boha, ktorý je neviditeľný, nepochopiteľný a nedostupný našim schopnostiam? Dokázali by sme odmietnuť svedectvo a pomoc Kráľa, ktorý si nedal položiť na hlavu zlatú korunu autority, ale tŕňovú korunu lásky? Dovolili by sme, aby pre nás bol príchod Krista na svet zbytočný, márny a nič by neznamenal? Preto mu povedzme v tejto chvíli: Ježišu, Kráľu, tvoja láska až na smrť je pre nás vierohodným svedectvom, že Boh jestvuje. Už nepotrebujeme iné svedectvá, ani zázraky, ani filozofické dôkazy, lebo to všetko je chabé a úbohé pred tvojím monumentálnym svedectvom lásky.

Na záver poprosme Krista Kráľa: Pane, posilni našu vieru v Boha, tvojho Otca a daj, aby sme patrili do tvojho kráľovstva. Do kráľovstva tých, ktorí sú priateľmi pravdy, počúvajú tvoj hlas, prijímajú tvoje svedectvo a otvárajú ti celé svoje srdce.