Krst Krista Pána – v roku B
Ján hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“ V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“
Mk 1, 7-11
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Sviatkom Krstu Pána sa úradne končí vianočné obdobie. Z kostolov sa začínajú vytrácať betlehemy a stromčeky, zabúda sa už na vianočné darčeky, lebo život v novom roku začal pulzovať nesviatočným tempom. Medzi Vianocami a dnešným sviatkom ubehlo iba niekoľko dní, ale medzi skutočným narodením Krista a dňom jeho krstu temer tri desaťročia. My si však každú udalosť z Ježišovho života chceme pripomenúť každý rok, preto nám Cirkev ponúka Cirkevný rok s Adventom, Vianocami, Pôstom, Veľkou nocou i Cezročným obdobím.
Dnes si chceme pripomenúť Pánov krst, pričom z počutého evanjelia vidíme, že bol sprevádzaný viacerými javmi. A hoci každý by sme mohli zobrať za predmet nášho rozjímania, zostaňme pri tom najpodstatnejšom výraze krst. Bez ohľadu na to, aký bol Jánov krst, a aká je naša sviatosť krstu, uvedomujeme si, že všetci, ktorí sme tu, boli sme niekde a niekým pokrstení. Vtedy, v oblečení nemluvňaťa, keď sme ani nevedeli, že žijeme, čosi sa odohralo v našej duši. Neskôr, keď sme začínali používať rozum, táto vnútorná skutočnosť sa mala prejaviť aj navonok. Apoštol Pavol to krásne vystihol v liste Galaťanom: Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Ak by sme chceli vysvetliť túto hlbokú myšlienku, museli by sme povedať, že náš život sa má pripodobniť Ježišovmu životu a na nás má byť vidieť, že sme kresťania. Naša práca, správanie, rodinný a spoločenský život, zmysel a cieľ života, musí niesť určitý kresťanský ráz a charakter, z ktorého iní vyčítajú, kým vlastne sme. Dalo by sa to vyjadriť aj slovami správať sa a žiť po kresťansky. A ak by sme sa zahľadeli na svoj život spod tohto zorného uhla, videli by sme, v koľkých veciach musí byť pokrstený človek iný, než tí ostatní.
Ježiš k tomu dodáva: Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach. Z jeho slov jasne plynie, že náš kresťanský život má byť pre iných vzorom, výzvou a pomôckou ako sa dostať k Bohu, spoznať ho, osláviť a zblížiť sa s ním. Stojíme teda pred dôkazom Boha pomocou pekného kresťanského života, čo nám možno ani nikdy nenapadlo, že práve môj život môže niekoho priviesť k Bohu, ale od neho aj vzdialiť a utvrdiť ho v nevere. Často sme totiž svedkami poznámok: Chodí do kostola, modlieva sa, vyznáva vieru, ale na druhej strane robí veci, ktoré sa hlboko protivia spravodlivosti, láske, miernosti a duchovnej sile. A záver, ktorý si z toho dotyčný urobí je: Ak mám byť takýmto kresťanom, radšej nebudem žiadnym! Táto logika je samozrejme úplne prevrátená, lebo kresťanstvo nepozná len „zložené ruky a kostol“.
Poľská spisovateľka Žofia Kossakova (1899-1968) v historickom románe Bez zbrane opisuje obdobie križiackych vojen a jednu nevydarenú výpravu, v ktorej veľmi mnoho znamenal život jedného ubiedeného človeka, ktorého dnes poznáme pod menom František Assiský. Keď totiž sultán v Egypte porazil kresťanské vojsko a mal pred sebou pokoreného európskeho kresťanského kráľa, vtedy si zaspomínal na stretnutie s Františkom a kráľovi povedal: Vedz, že len kvôli nemu, jedinému kresťanovi, ktorého som v živote stretol a v ktorého dobrotu verím, som ochotný darovať život tebe aj všetkým kresťanským zajatcom.
Preto si teraz aj my položme otázky: Môže môj život pomôcť niekomu pripomenúť Boha a priviesť ho k viere? Som pre kresťanstvo a vieru v Boha brzdou pre iných alebo pohonnou látkou? Je môj život dôkazom pre Boha alebo proti nemu? Dajme si pravdivú odpoveď a dovoľme prehovoriť nášmu svedomiu.