6. pôstna nedeľa - Kvetná nedeľa - rok B
Hneď zrána mali poradu veľkňazi so staršími a zákonníkmi, teda celá veľrada. Ježiša spútali, odviedli a odovzdali Pilátovi. Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On mu odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Veľkňazi naň mnoho žalovali a Pilát sa ho znova spytoval: „Nič neodpovieš? Pozri, čo všetko žalujú na teba!“ Ale Ježiš už nič nepovedal, takže sa Pilát čudoval. Na sviatky im prepúšťal jedného väzňa, ktorého si žiadali. S povstalcami, čo sa pri vzbure dopustili vraždy, bol uväznený muž, ktorý sa volal Barabáš. Zástup vystúpil hore a žiadal si to, čo im robieval. Pilát im povedal: „Chcete, aby som vám prepustil židovského kráľa?“ Lebo vedel, že ho veľkňazi vydali zo závisti. Ale veľkňazi podnietili zástup, aby im radšej prepustil Barabáša. Pilát sa ich znova opýtal: „Čo mám teda podľa vás urobiť so židovským kráľom?“ Oni opäť skríkli: „Ukrižuj ho!“ Pilát im vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižuj ho!“ A Pilát, aby urobil ľudu po vôli, prepustil im Barabáša. Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali. Vojaci ho odviedli dnu do nádvoria, čiže do vládnej budovy, a zvolali celú kohortu. Odeli ho do purpurového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a založili mu ju a začali ho pozdravovať: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu. Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z purpuru a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali. Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž. Tak ho priviedli na miesto Golgota, čo v preklade znamená Lebka. Dávali mu víno zmiešané s myrhou, ale on ho neprijal. Potom ho ukrižovali a rozdelili si jeho šaty - hodili o ne lós, kto si má čo vziať. Keď ho ukrižovali bolo deväť hodín. Jeho vinu označili nápisom: „Židovský kráľ.“ Vedno s nim ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného napravo od neho, druhého naľavo. A splnilo sa Písmo, ktoré hovorí: „Započítali ho medzi zločincov.“ A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu; potriasali hlavami a vraveli: „Aha, ten, čo zborí chrám a za tri dni ho postaví. Zachráň sám seba, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi a so zákonníkmi si hovorili: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili.“ Ešte aj tí ho hanobili, čo boli s ním ukrižovaní. Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“, čo v preklade znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Keď to počuli niektorí z okolostojacich vraveli: „Pozrite, volá Eliáša.“ Ktosi odbehol, naplnil špongiu octom, nastokol ju na trstinu, dával mu piť a hovoril: „Počkajte, uvidíme, či ho Eliáš príde sňať.“ Ale Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol. Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“
Mk 15, 1-39
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Dnešným dňom začína v Katolíckej cirkvi tzv. Veľký týždeň. Veľkým je preto, lebo nám pripomína najväčšie udalosti zo života Krista, a teda z dejín spásy.
Máme silné pokušenie úctivo stáť nie pri slovách Pašií, ale na začiatku svätej omše pri svätení ratolestí. Povznáša to človeka, keď počúva o triumfálnom vstupe Pána do Jeruzalema. V duchu vidíme rozjasaný dav, ktorý doslova nevie, čo by ešte mohol urobiť na oslavu Krista. Ženy hádžu pod jeho nohy závoje, a tak vytvoria akýsi koberec, deti trhajú prvé jarné kvety a hádžu ich na neho, muži stínajú vetvy olív a mávajú nimi. Ľudia sa zbiehajú zo všetkých strán a jeruzalemskými ulicami sa nesie radostné volanie: Hosana! Ani sa príliš nečudujeme Ježišovým neprajníkom, že im z toho všetkého tiekli nervy a najradšej by boli Ježiša zlikvidovali už v tento deň.
Cirkev nám však dnes pred náš duchovný zrak kladie predovšetkým Pašie, aby nám povedala, že v náboženstve treba odstúpiť od akejkoľvek formy triumfu. Cirkev a jej veriaci nemajú kráčať svetom v žiare ovácií, ale v tichu, trpezlivo a v znamení služby.
Duch triumfu vládol v Cirkvi dlho v najrozmanitejších podobách. Jeho určité pozostatky sa v nás nachádzajú ešte aj dnes. Veľké slová: Nech žije! nepatria do cirkevnej terminológie, ale do iných nenáboženských kategórií. Zaiste, mnohí zo staršej generácie nezabudnú na mohutné sprievody, náboženské piesne, ktoré sa niesli ulicami miest a dedín pri rozličných cirkevných slávnostiach a povzdychnú si: Kde sú tie časy? Škoda ich! Myslia na obrovské mnohotisícové púte, procesie a akcie, pri ktorých bolo možné vidieť silu a množstvo veriacich. Potom prišli rozličné dejinné obraty a najmä Druhý vatikánsky koncil, kde pápež na jednom jeho zasadnutí vstal z trónu, zložil si z hlavy tiaru, položil ju na oltár a dal do služieb chudobných. Bolo to veľmi výrečné gesto, ktoré prichádzalo za inými tohto druhu a predchádzalo iné, a to nielen zo strany pápeža a cirkevných hodnostárov, ale aj zo srdca celej Cirkvi. Časy Konštantína Veľkého, ktoré sa v najrozmanitejších formách prejavovali do posledných stáročí, dostali definitívne červenú. Veci šli až tak ďaleko, že v štátoch, kde bola Katolícka cirkev ústavou vyhlásená za štátnu, muselo prísť k zmenám dohôd. Nie na želanie štátov, ale Cirkvi.
Svet si totiž musí stále lepšie uvedomovať, v čom je sila Cirkvi, náboženstva a viery. Je to obetavá láska a služba svetu aj cez bolesť, utrpenie a krv. Výsostným znakom Cirkvi nie je kráľovská koruna a žezlo, ale tŕňová koruna a kríž. Taký je odkaz dnešného dňa, odkaz ukrižovaného Krista.
Svätá Terézia z Ávily si uvedomovala mnohé ťažkosti, ktoré trápili veriacich a pýtala sa: Pane, je pravdou, že ak ti niekto urobí službu, odmeníš ho trápením? Veriaci netvrdia, že poznajú všetky odpovede a majú vo všetkom jasno. Vedia, že popri svetle a tme registrujú závoj polotmy. Každý kresťan je nositeľom kríža. Ak nie iného kríža, potom aspoň mnohých trýznivých otázok, ktoré ho gniavia až do posledného výdychu. Na najťažšie otázky ani nehľadá odpoveď, pretože vie, že nie sú z tohto sveta.
Buďme dobrými deťmi matky Cirkvi a podľa jej vzoru žime tak, aby sme ju napodobňovali obetavou láskou, službou aj prijatím utrpenia. Máme na to aj tento Veľký týždeň!