Moderné prírodné vedy nás denno-denne doslova zaplavujú množstvom informácií o vesmíre, o prírode, o človekovi, o morskom či podmorskom živote, skrátka, o všetkom, čo je okolo nás, ale aj mimo nás. Mnohé z týchto skutočností sú nám už známe, ale neustále zostáva v platnosti aj tvrdenie, že toho, čo nevieme, je omnoho viac ako toho, čo poznáme. Stále totiž zostáva v platnosti, že to, čo poznáme platí len do chvíle, keď objavíme niečo nové, čo nás opäť posunie krôčik dopredu.

O človekovi vieme toho veľa, o čom svedčia desiatky odborov, na ktoré sa medicína delí. Ale aj tu platí zásada, že v súvislosti s človekom sa objavujú nové a nové poznatky. Jedna zo základných právd o človekovi hovorí, že je spoločenským tvorom. V spoločnosti žije, pracuje, vyvíja sa a reaguje na spoločenstvo. Ale skúsme sa na túto skutočnosť pozrieť aj z iného pohľadu, totiž, ak je spoločenským tvorom, túto vlastnosť prijal od Stvoriteľa. Zároveň od neho prijal aj všetko ostatné, čím sa prejavuje, samozrejme, okrem hriechu. Ak je teda pravdou, že spoločenskosť človeka je Božím darom a Božou vizitkou, tak z toho môžeme vyvodiť tvrdenie, že aj v Bohu existuje akési spoločenstvo a my sa pred týmto tajomstvom dnes s úctou skláňame.

Veríme v Trojjediného Boha, ktorý je jeden, ale v troch Osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Keby sme si aspoň trocha chceli túto pravdu, toto tajomstvo objasniť tým, čo poznáme zo všedného života, pokojne by sme mohli použiť obyčajnú vodu, ktorá, hoci je jedna, je v troch skupenstvách: pevnom, kvapalnom a plynnom. Pre nás však bude dôležitejšie pozrieť sa, akým spôsobom sa nám predstavuje Trojjediný Boh.

V Knihe Genezis (1,26) čítame zaujímavú vetu: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Zaujímavé je práve množné číslo, ktoré používa sám Stvoriteľ. Keď bol Ježiš pokrstený v Jordáne, dochádza k zjaveniu Najsvätejšej Trojice. Evanjelista Matúš (3,16-17) o tom píše: Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. Otec ohlasuje Syna, ktorý pokorne stojí v Jordáne a Duch Svätý sa vznáša nad ním. A v dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí apoštolom ako čítame tiež u evanjelistu Matúša (28,18-20): Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.

Keď hovoríme o človekovi ako o spoločenskom tvorovi, tak nás predovšetkým bude zaujímať to najzákladnejšie spoločenstvo, ktoré vytvára, v ktorom žije a ktoré si môže a má uvedomovať. Je to spoločenstvo s Bohom. Už to, že vyšiel z Božích rúk, nám hovorí, že toto spoločenstvo bolo tým prvotným a zostalo pre neho najdôležitejším po celú jeho existenciu. Stojí tu v podstate vedľa seba Boh a človek, ktorý o Bohu premýšľa, a tak spoznáva originál, ktorému by mal byť podobný. Najvyššou hodnotou človeka je viera, ktorá mu dáva schopnosť nielen Boha prijať, ale ho aj poznávať a učiť sa od neho.

Iste ste už počuli tvrdenie niektorých ľudí: Ja by som tak rád veril, ale nemôžem, jednoducho to nejde... Áno, je v tom kus pravdy, lebo viera je Božím darom, ktorý si musíme zaslúžiť. Ona je odpoveďou na Božie zjavenie a dáva nám schopnosť k Bohu sa priblížiť. Nemôžeme veriť, aby sme nevedeli komu. Dôležitým momentom je osobné stretnutie s Bohom a prijatie Boha, na čo odpovedáme vierou.

Hľadať Boha neznamená zháňať sa za jeho predstavou či dokázateľnosťou, ale žiť tak, ako nám ukázal Ježiš. Boh žije prítomný v ľuďoch, v ich láske, spravodlivosti, vernosti a dobrotivosti. Veľmi často však máme o Bohu mylné predstavy. Ak niekoho stihne nešťastie, tvrdíme, že to dopustil Boh. Keď sa dostane do ťažkej situácie, opäť sa dovolávame Boha. Keď vidíme krivdu a nespravodlivosť, vyhlasujeme, že keď by Boh existoval, tak by niečo také nedopustil.

V čase vojny písal evanjelickému pastorovi syn zo Stalingradu: Drahý otče! Tu Boha niet. Ľutujem, ale musím to napísať. Ty si ma vychoval vo viere v Boha, preto mi toto tvrdenie je o to viac ľúto. Nebudem ti to môcť vysvetliť, lebo toto je určite môj posledný list, keďže tunajšie peklo neprežijem. Môžem ti len povedať, že som Boha hľadal všade: v každej jame po granátoch, v každom vyhorenom a rozbúranom dome, v každom zákope aj v každom spolubojovníkovi. Boh sa však neukázal. Okolo nás je smrť, hlad, zima... Nie, dratý otče, tu, v stalingradskom pekle, Boha niet!

Iste všetci budeme súhlasiť s tým, že takýto list je hrozný. Ale rovnako je hrozné aj to, že my voláme Boha iba vtedy, keď je zle. Pravdou je, že vojak nemohol za to, čo sa okolo neho dialo. Lenže, začína vojny Boh? Fašizmus, ateizmus, komunizmus aj iné „izmusi“, vyhnali Boha z jednotlivých krajín a čo si človek sám navaril, musí aj zjesť, hoci je to poriadne horúce sústo.

My však chceme na Boha pozerať a vidieť ho v radosti, v zdraví, v šťastí a vyznávať pri tom: Chvála Bohu! Vďaka Bohu!

Ďakujeme ti, Bože za všetko dobré a pekné, čo si nám dal prežiť v doterajšom živote a prosíme ťa, daj nám vytrvalosť aj v ťažkých chvíľach choroby, skúšok aj staroby. Nech ťa vždy oslavujeme, pozdravujúc Najsvätejšiu Trojicu: Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému...