Keď niekto milovaný zomiera v kruhu rodiny, býva to vždy chvíľa napätia. V minulosti zvykli príbuzní podržať pred ústami zomierajúceho zrkadlo, aby videli či sa zahmlí. Keď dych pomaly slabol a zrkadlo sa zahmlievalo čím menej, vedeli, že končí svoju životnú púť. V nábožných rodinách ho z tohto sveta odprevádzali modlitbou a často aj plačom.

V dnešnom evanjeliu sme počuli ako Ježiš prisľubuje apoštolom: Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Skôr však ako vyriekol tieto slová, evanjelista, keďže bol očitým svedkom udalosti, píše, že dýchol na nich a povedal: Prijmite Ducha Svätého.

Možno nás prekvapí, prečo Ježiš na apoštolov dýchol. Nuž preto, lebo dych je prejavom života. Dýchanie sa po latinsky povie spiritus a Duch Svätý Spiritus Sanctus. Keby sme to preložili do slovenčiny, povedali by sme: Sväté Dýchanie. Mohli by sme teda povedať, že Ježiš dýchnutím na apoštolov akoby im povedal: Prijmite Sväté Dýchanie!

Ježišovo gesto je teda jasné a hovorí, že tak, ako je ľudské dýchanie prejavom života, Duch Svätý je prejavom Božieho života. Boh žije Svätým Dýchaním, čo je vzájomná láska Otca a Syna. Otec a Syn sa nevýslovne milujú. Táto láska je taká veľká, trvalá, nekonečná, živá a žijúca, že je to tretia Božská osoba. Smelo môžeme povedať, že život v Bohu je Láska, a Láska je najpodstatnejšia v Bohu, čo krásne vyjadril apoštol Ján, keď napísal: Boh je láska! Pretože Duch Svätý je Svätým Dýchaním lásky v Bohu, Ježiš dýchol na apoštolov, keď im dával Ducha Svätého.

Starodávni cirkevní otcovia sa snažili v rôznych obrazoch vyjadriť Ducha Svätého. Napríklad, že Duch Svätý je Bozk Otca i Syna. Svätý Bernard vraví, že tento Bozk je veľmi sladký a veľmi vnútorný. Alebo vravia, že Duch Svätý je sväté Puto Otca i Syna. Dakedy vo filmoch možno vidieť, že niekomu spútajú ruky takým pevným putom, že ich nemôže oddeliť od seba. Aj dve Božské osoby, Otec a Syn sú neoddeliteľne spútané Duchom Svätým. Je to Božské Puto medzi Božskými osobami.

Cirkevní otcovia ďalej prirovnávajú Ducha Svätého aj k Uzlu medzi Božskými osobami. Predstavme si dva povrázky, ktorých konce spojíme uzlom, ktorý je taký pevný, že skôr sa pretrhnú na inom mieste ako na mieste uzla. Uzol je silnejší, ako povrázky. Otcovia nazývali Ducha Svätého Uzlom medzi Božskými osobami.

Ducha Svätého, toto sväté Dýchanie, svätý Bozk, sväté Puto, svätý Uzol, prisľúbil Ježiš apoštolom a na päťdesiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní im ho aj daroval. Dialo sa to za sprievodu silných znamení víchra a ohňa. Tým sa naznačovalo, že Duch Svätý, darovaný apoštolom, ale aj veriacim, bude účinkovať tak silno, ako je silný víchor alebo oheň. A to, čo sa vtedy naznačovalo, sa aj naplnilo. Apoštoli, predtým slabí, nedokonalí, ustráchaní, pomstychtiví, túžiaci po moci a uznaní, sa úplne zmenili a stali sa hrdinami a svätcami.

Toho istého Ducha, čiže sväté Dýchanie, Bozk, Puto, Uzol, zosiela Ježiš aj nám. Duch Svätý nás spojí svojou láskou, putom a uzlom s nebeským Otcom. V tej chvíli sa stane s nami niečo podobné ako s malým potôčikom, ktorý sa vlieva do rieky. Keď sa do nej vleje, vtedy stratí svoje meno a tečie už pod menom rieky. Tak aj ten, kto sa otvorí Duchu Svätému, je tak spojený s Otcom a Synom, že hoci neprestal žiť tento pozemský život, už žije v Bohu a pod Božím menom.

Je preto možné sa čudovať rehoľníkom, ktorých Duch Svätý spojil tak úzko s Bohom, že sa nechcú vzdať tohto šťastia za nijaké ponuky na svete? V kláštoroch nie sú uzamknutí, majú otvorené dvere, môžu odísť do sveta, kde je veselo, ale pretože spoznali, zažili, zakúsili šťastie a radosť zo zjednotenia sa s Bohom prostredníctvom Ducha Svätého, nechcú sa vzdať tejto radosti, aby získali pozemské radovánky.

Keď v kláštore na hore Athos zomrie niektorý z mníchov, lúčia sa s ním bratia podľa tradície veľmi dojímavým spôsobom. Všetci sa zídu okolo jeho rakvy a predstavený volá mená prítomných. Každý povie: Prítomný! Potom zavolá meno zomrelého. Vtedy sa neozve žiadna odpoveď. Nastane chvíľa hlbokého ticha, v ktorom doznieva jeho meno, a ktorá je plná smútku nad stratou jedného z nich. Nakoniec predstavený zvolá ešte jedno meno: Ježiš Kristus! V tej chvíli všetci jednohlasne zvolajú: Prítomný! Zvolaním nad Ježišovým menom vyslovia akúsi kázeň nad zosnulým. Je to tá najpravdivejšia kázeň, ktorá má v sebe silnú nádej, čo nádherne vyjadril apoštol Pavol v liste Filipanom (2,6-11): On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.

Treba však aj pripomenúť, že zjednotenie s Bohom, ktoré v nás utvára Duch Svätý, nie je sladkým usínaním v Bohu, odpočívaním alebo ničnerobením. Práve naopak, je to život, ktorý sa prejavuje dynamizmom, pohybom a činnosťou. Veď Duch Svätý sa nám dal v znamení vetra a náš život, ak ho žijeme v spojení s Bohom, je ako plachetnica, do ktorej duje vietor a  loď sa vtedy pohybuje. Duch Svätý je víchor, ktorý človeka spojeného, sputnaného a zjednoteného s Bohom pohýna do činnosti, do modlitby, do pozornosti k ostatným, do dobroty a láskavosti aj do dobrých skutkov, čo sa zasa podobá sile ohňa. My, ktorí sme spojení s Bohom, mali by sme čo najviac vynikať v dobrých skutkoch. Tak to vidíme u apoštolov aj u prvých kresťanov, ktorých všetci obdivovali za ich dobré skutky a hovorili o nich: To sú tí, ktorí sa nekonečne milujú! Bolo to preto, lebo boli naplnení Duchom Svätým.

Otvorme sa dnes Duchu Svätému a prosme: Príď k nám Duchu Svätý a zjednoť nás s Bohom, lebo iba tak bude náš život bohumilý.