3. pôstna nedeľa – v roku C
Mojžiš pásol ovce svojho tesťa, madiánskeho kňaza Jetra. Keď raz hnal stádo za púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb. Tam sa mu zjavil anjel Pána v plameni ohňa, čo šľahal z tŕňového kra. Videl, že ker horí plameňom, a nezhára. Mojžiš si povedal: „Pôjdem sa pozrieť na tento zvláštny jav, prečo ker nezhára.“ Keď Pán videl, že sa prichádza pozrieť, Boh ho z tŕňového kra oslovil: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“ Pán povedal: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá.“ A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Mojžiš si zakryl tvár, lebo sa neodvážil hľadieť na Boha. A Pán mu povedal: „Videl som utrpenie môjho ľudu v Egypte a počul som jeho kvílenie pre tvrdosť jeho poháňačov. Poznám jeho bolesť a zostúpil som, aby som ho vyslobodil z rúk Egypťanov a vyviedol z tej krajiny do krajiny dobrej a rozľahlej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom.“ Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k synom Izraela a poviem im: Poslal ma k vám Boh vašich otcov. A čo im poviem, keď sa ma opýtajú: ‚Ako sa volá?‘“ Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som.“ A dodal: „Toto povieš synom Izraela: Ten, ktorý je, ma k vám poslal.“ A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Toto povieš synom Izraela: Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma k vám poslal. Toto je moje meno naveky a takto ma budú volať po všetky pokolenia.“
Ex 3, 1-8a. 13-15
Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“ A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie; ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ,Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘ On mu odvetil: ,Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“
Lk 13, 1-9
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Dnešné Božie slovo nám predstavuje obdivuhodnú cestu spásy. Začína sa Mojžišovým stretnutím s Bohom, pokračuje putovaním ľudu púšťou a cez vďačný spev Žalmistu vedie až k Ježišovi, ktorý nás vyzýva k pokániu a obráteniu. A táto cesta dejinami spásy sa nekončí niekde na palestínskych vŕškoch, ale vedie do nášho srdca a cez sedce až do večnosti. Preto spolu so Žalmistom prosíme o čistotu srdca: Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.
Na ceste spásy prežívame najskôr s Mojžišom veľkosť našej viery. Mojžiš, tento vyhnanec, osamelý pastier na púšti, ale pritom muž hlbokej viery, veľa premýšľal za dlhých dní a nocí o Bohu. Hviezdna obloha alebo drsná príroda púšte či prameň vody, to všetko mu rozprávalo o Bohu. A tu prišiel ten nezabudnuteľný zážitok pri horiacom kríku. Iní by boli azda nevšímavo prešli okolo s tvrdením, že čo je na tom také zvláštne? Mojžiš však pristupuje bližšie k nemu a tam sa stretáva s osobným Bohom. Počuje svoje meno vyslovené Božími ústami, pričom ho napĺňa najvyššia úcta a vyzúva si obuv z nôh. Napĺňa ho však aj živá viera, prijíma Božie oslovenie a vstupuje do rozhovoru s Bohom, o ktorom toľko premýšľal. Je to Boh jeho otcov, živý Boh, Boh živých ľudí, Boh záchranca, ktorý ho volá a posiela k svojmu ľudu, aby ho zachránil. Zároveň je to Boh, ktorý sa mu predstavuje a zjavuje svoje meno: Ja som, ktorý som!, teda Boh, ktorý skutočne je!
Aj my sa môžeme stretnúť s Bohom podobne ako Mojžiš, ba ešte ľahšie a dôvernejšie. Nevidíme síce tajomný horiaci ker, ale môžeme hľadieť na jeho nehasnúci oheň viery, ktorý svieti a hreje na púšti tohto sveta. Máme tu svedectvo vekov, ktoré nám hovorí, že niet takej doby v dejinách, niet národa či kultúry, v ktorej by nebolo náboženských prejavov. Tak je tomu aj v našom národe, v ktorom už dvanásť storočí horí tento oheň zjavenej viery a vôbec nezhasína. Preto aj my môžeme hrdo vyznať: Boh, v ktorého veríme, je Boh našich otcov! Nevidíme síce horiaci ker, ale zato vidíme silný oheň nehynúcej nádeje, ktorá nám hovorí, že je Niekto, kto nás môže a chce zachrániť. Cez túto nádej sa nám Boh prihovára ešte zreteľnejšie než z horiaceho kra.
Nevidíme síce horiaci ker, ale vidíme a cítime neuhasiteľný oheň lásky, ktorý prišiel založiť Boží Syn, a ktorý nás volá a priťahuje ako Mojžiša. A zvnútra tohto ohňa lásky sa nám prihovára sám Boh: Ja som, ktorý som! Takto sa nám prihovára nielen vo viere, nádeji a láske, ale aj v skúškach, úzkostiach a bolestiach. Poslednýkrát nám to povie v okamihu smrti: Syn môj, dcéra moja, ja naozaj som, ktorý som! Ľudia, ktorí v neho verili budú nadšení, ale ktorí neverili, budú prekvapení…
Povolaním Mojžiša začal Boh veľké dielo záchrany svojho ľudu. Vyslobodzuje ho z egyptského otroctva, zázračne ho prevádza cez Červené more a vedie ho štyridsať rokov po púšti do zasľúbenej zeme. Putovanie púšťou je nielen dobou zázračnej Božej blízkosti, ale tiež aj neustálou skúškou viery. Boh ich skúša hladom, smädom, ale zároveň aj nasycuje mannou, pokrmom z neba a vodou zo skaly. Dáva im zmluvu a zákon, zosiela na nich požehnanie, ale zároveň ich karhá aj trestá. Apoštol Pavol hovorí, že celé toto putovanie púšťou, ale aj dejinami, je napájané mesiášskou nádejou z jedného prameňa: Nechcem, bratia, aby ste nevedeli, že všetci naši otcovia boli pod oblakom, všetci prešli cez more a všetci boli v oblaku a v mori pokrstení v Mojžišovi, všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus.
Ježiš Kristus je túženým cieľom nášho putovania. On je náš Záchranca-Spasiteľ a spolu s ním prežívame veľkú radosť nášho povolania a našej životnej púte. Prichádzajú k nemu ľudia so svojimi chorobami, starosťami, ale aj so smutnými správami, koľkí zahynuli napríklad zrútením veže v Siloe či boli povraždení na rozkaz Piláta. Ježiš však na prekvapenie mnohých odpovedá tvrdou výzvou: Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.
Čo nám chce povedať touto výzvou? Ľudia, sťažujete sa, že ste nevideli Boha a nestretli ste sa s ním? Ale on sa vám denno-denne prihovára v malých i veľkých príhodách, v radostiach i v bolestiach, ale aj v tragických udalostiach, ktoré sa objavia vo vašich životoch. Môj Otec vás volá, aby ste sa k nemu obrátili a on vás zachráni! Udalosti všedného dňa, ale aj tragické chvíle nie sú osudom, ale Božím prstom! V nich je ukrytá Božia ruka, ktorá nás chce zachrániť. Ruka tvrdá, mocná, ale aj, a to predovšetkým, láskavá. Kiež by sme mali dostatok síl a dôvery prijať túto ruku!
Sv. František Saleský na jednom mieste hovorí: Vidíš to malé dievčatko, ktoré sa prechádza so svojím otcom? Dobre sa prizri, ako to robí tá malá: ľavou rukou sa pevne drží otca, zatiaľ čo jej pohľad je upretý na kríky, či len niekde nie je malina alebo černica. A tu a tam siahne po nich, zje ich, ale stále sa pevne drží otcovej ruky. A tak je to celkom správne. Trhať černice alebo maliny, to je iste potrebné, ale zároveň musí naša druhá ruka byť vložená do Božej ruky.
Naša dôvera je uložená v Bohu, ktorý stojí pri nás ako dobrý Otec, a aj v Kristovi, ktorý stojí pri nás ako dobrý vinohradník a prihovára sa za nás, neúrodné figovníky: Pane, nechaj ich ešte tento rok. Okopem ich a pohnojím. Možno nabudúce prinesú ovocie. Sme teda Pánovou vinicou, ktorú obrába a ochraňuje. Prijmime Ježišove zásahy, držme sa ho pevne za ruku, obráťme sa k nemu a nezahynieme, ale budeme mať večný život.