7. nedeľa v období „cez rok“ – v roku C
Saul vstal a s troma tisíckami mužov vybraných z Izraela zostúpil na púšť Zif a tam sliedil po Dávidovi. Keď prišli Dávid a Abisai v noci k ľudu, našli Saula ležať a spať vo vozovej hradbe. Kopiju mal zabodnutú v zemi pri hlave, Abner a ľud spali okolo neho. Abisai povedal Dávidovi: „Boh ti dnes vydal tvojho nepriateľa do rúk. Teraz ho teda na jeden raz pribodnem kopijou k zemi, druhý raz už nebude treba.“ Ale Dávid povedal Abisaimu: „Nezabíjaj ho! Veď kto môže zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného a zostať nevinný?“ Dávid vzal kopiju a krčah na vodu, čo bol pri Saulovej hlave, a odišli. Nik ich nevidel, nik nič nespozoroval, nik sa neprebudil. Všetci spali, lebo na nich padol tvrdý spánok od Pána. Keď Dávid prešiel na druhú stranu a zastal z diaľky na temene vrchu, takže bola medzi nimi veľká vzdialenosť, Dávid povedal: „Tu je kráľova kopija. Nech príde sem jeden zo sluhov a nech ju vezme. Ale Pán odplatí každému podľa jeho spravodlivosti a vernosti. Pán ťa dnes vydal do mojej ruky, ale nechcel som zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného.“
1 Sam 26, 2. 7-9. 12-13. 22-23
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Pred chvíľou sme si vypočuli prekvapujúci úryvok zo Starého zákona ako sa Dávid v noci zakráda do tábora svojho nepriateľa kráľa Saula, ktorý si ničoho nevšimne a spokojne spí. Hoci ho Dávid mohol jednou ranou zabiť, neurobil to, ale zobral mu kopiju a krčah na vodu.
Kde sa medzi nimi vzala toľká nenávisť? Všetko sa začalo víťazstvom Dávida nad Goliášom. Keď sa po tomto víťazstve vracal domov, ženy a dievčatá mu vyšli v ústrety a tancujúc spievali: Saul porazil svojich tisíc, ale Dávid svojich desaťtisíc. A boli to práve tieto spevy, ktoré boli začiatkom Saulovej závisti a nenávisti, ktorú však spočiatku navonok príliš neprejavoval. Dávidovi dal dokonca za ženu svoju dcéru Michol. Bolo to však z vypočítavosti, aby si ju zaslúžil, najskôr musel bojovať s Filištíncami, pričom kráľ mal nádej, že tí ho zabijú. Boh sa však o Dávida staral, lebo nielenže ho Filištínci nezabili, ale on víťazil aj v iných bitkách, čo zväčšovalo nenávisť u kráľa. Táto nenávisť narástla až do takých rozmerov, že kráľ Dávida podozrieval, že ho chce pozbaviť vlády, a preto, keď jedného dňa hral mu na citare, vrhol naň kopiju. Keďže sa jej Dávid šikovne uhol, zabodla sa iba do steny, ale od tej chvíle sa pred kráľom začal skrývať. Saulov syn Jonantán, ktorý bol Dávidovým veľkým priateľom, varoval ho pred otcom. Okolo Dávida sa však zhromaždil veľký oddiel izraelských vojakov a začala vojna medzi ním a kráľom. Boh však pre túto nenávisť kráľa nepožehnával, až napokon zahynul v boji s Filištíncami a o niekoľko rokov na jeho trón nastúpil Dávid.
Dávid Saula nezabil, ale mu odpustil jeho nenávisť, keďže v ňom videl svojho rodáka, príslušníka vlastného národa a kráľa, ktorý sa ním stal z Božej vôle. Žiaľbohu, kráľ Dávid už nebol taký dobrý vo vzťahu k iným nepriateľom, najmä k cudzincom, ktorých počas vojen nemilosrdne zabíjal.
Pán Ježiš koná naopak, ako sme počuli v evanjeliu, kde nám prikazuje odpúšťať všetkým nepriateľom, bez zreteľa na to, k akému národu či náboženstvu patria. Podľa Ježiša však nestačí iba prepáčenie zla, ale nepriateľom treba preukazovať dobro a pomáhať im, keď niečo potrebujú. Keď sa takto budeme správať, budeme Božími deťmi a Kristovými učeníkmi. Správajme sa tak, ako to robí aj Boh, ktorý je dobrý a milosrdný voči všetkým ľuďom, teda aj k zlým a nevďačným. On necháva svietiť slnko a padať dážď nie iba na dobrých a spravodlivých, ale aj na nespravodlivých, zlých a hriešnikov.
Túto skutočnosť potvrdil sám Ježiš, ktorý počas svojho pozemského života miloval hriešnikov ešte pred ich obrátením a to skôr ako začali vôbec ľutovať svoje hriechy. Mal rád Samaritánov, hoci jemu ani jeho učeníkom neposkytli pohostinstvo. Zľutoval sa nad hriešnou ženou, ktorú chceli Židia ukameňovať, hoci slovami nevyjadrila ľútosť. Prvý sa prihovoril Lévimu aj Zachejovi, aj k mýtnikom, ktorými Židia pohŕdali. Bola to práve jeho dobrota, ktorá ľuďom uľahčovala obrátenie, ľútosť nad hriechmi a nápravu.
My, ak chceme byť dobrými Božími deťmi a Ježišovými učeníkmi, musíme ho napodobňovať. Tí, ktorí ho nechcú nasledovať v dobrote, správajú sa ako pohania. Teda aj my, ak sa pozdravujeme, rozprávame či sa priatelíme iba s tými, ktorí nám nikdy neublížili, správame sa ako pohania.
Kedy začíname byť skutočnými kresťanmi? Je to vtedy, keď sa snažíme odpustiť, rozprávať sa, usmiať sa či pomáhať aj tým ľuďom, ktorí sú nám menej milí, ktorí o nás niečo nepravdivé povedali, ponadávali nám alebo nám urobili niečo zlé. Všetci dobre vieme, že odpustiť tým, ktorí nám ublížili, nie je vôbec ľahké.
Jaro Křivohlavý (1925–2014), český psychológ a spisovateľ, vo svojej knihe Hovor, počúvam... uvádza výrok Egona: Odvrátená tvár je často znamením odvráteného srdca. Takých nás nechce mať Ježiš. On od nás chce, aby sme zo srdca odpúšťali, a aby sme neutekali pred ľuďmi, ktorí nám podávajú ruku a neodvracali sa od nich. Inak by nám ani Boh neodpustil.
Treba vždy mať pred očami Ježišov jasný príkaz lásky a odpúšťania, lebo on nám chce pomáhať pri jeho plnení. Veď už na začiatku každej svätej omše pri úkone kajúcnosti nám odpúšťa naše priestupky a potom v každej svätej spovedi robí to isté a pred svätým prijímaním v každej modlitbe Otčenáš... jasne hovorí: Odpustite si všetko ako som aj ja odpustil vám!
Skúsme dnes si dať odpoveď na jednu dôležitú otázku: Hnevám sa na niekoho? Ak odpoveď bude kladná, urobme prvý krok k zmiereniu.