Istý kňaz rozprával: Prednedávnom prišli na faru rodičia, dať pokrstiť dieťa. Hneď na prvý pohľad upútali moju pozornosť. Zdalo sa mi, že majú dajaký problém. A tak som sa ich spýtal, čo sa deje. Odpovedal otec: Ja o krst dieťaťa nestojím, ale žena na mňa doliehala, lebo aj ona je pokrstená, a tak som napokon súhlasil. Ale krstný lístok nepodpíšem, lebo nechcem, aby tam bolo uvedené moje meno. A vôbec, načo je vám ten lístok? Na zápis do matriky, odpovedal som. A otec dieťaťa na to: A načo to musí byť v matrike? Nuž na to, aby bolo jasné, že dieťa je pokrstené, a aby sa mu o tom mohlo vydať potvrdenie, keď to bude potrebovať. Reakcia otca dieťaťa však bola: Dúfam, že dajaký krstný list nikdy nebude potrebovať. Ja sa o to postarám!

Pre toho muža bol krst divadlom, fraškou, komédiou, formalitou. On to povedal nahlas a otvorene. Ale buďme úprimní, koľkí to takto nahlas a otvorene nepovedia a pritom si to myslia? Poviete: To nie je pravda, veď ku krstu pristupujeme s najlepšími úmyslami. Vy možno áno, ale čo tí druhí?

Keď listujem v našich krstných matrikách zo 70-tych rokov, kde ročne bolo okolo 1700 krstov, dá sa povedať, že minimum pokrstených prijalo sviatosť birmovania alebo manželstva. S akými úmyslami pristupovali títo rodičia ku krstu svojich detí?

Dnešný sviatok Krstu Pána nám dáva výbornú možnosť zamyslieť sa nad hodnotou krstu.

Čo je krst? Odpoveď znie: Sviatosť, pri ktorej Boh človeku odpúšťa dedičný hriech a všetky osobné hriechy spáchané pred krstom a pričleňuje ho do Katolíckej cirkvi.

Prvým účinkom krstu je teda, že odpúšťa dedičný hriech a všetky osobné hriechy spáchané pred krstom. Tu ale môžeme byť na pochybnostiach. Dedičný hriech, ten ešte môže mať akúsi súvislosť s dospelým človekom, ale čo dieťa? Dieťa predsa nie je schopné spáchať vedome a dobrovoľne zlý čin. A ďalej, ako môže byť niekto zodpovedný za hriech iného? Nie je to nespravodlivosť, dediť hriech? Termín hriech v tomto prípade nie je celkom presný. Prečo? Predstavte si, že ste deťmi veľmi bohatých rodičov a tí vám zomrú. Je jasné, že ich majetok dedíte vy. Ale mohlo sa stať aj to, že o celý majetok vlastnou vinou prišli a za krátky čas sa z boháčov stali chudáci. Logické je, že keď v tomto stave zomrú, nezdedíte nič. A čo je horšie, táto chudoba sa môže prenášať aj na ďalšie generácie.

To sa stalo aj s človekom, ktorý pri stvorení dostal veľký majetok – spojenie s Bohom a účasť na jeho živote, čo mal potom odovzdávať ďalším generáciám. Lenže prišlo k ľahkomyseľnému premrhaniu tohto majetku, kedy sa vlastnou vinou stal bezmajetným a chudobným. Svojim potomkom nemal čo odovzdať, lebo nič nevlastnil a pred nasledujúcimi generáciami stál ako jeden chudák s prázdnymi rukami. Tento smutný stav sa dedil z pokolenia na pokolenie a my ho nazývame dedičným hriechom. Teda, nie dajaký konkrétny čin, spáchaný našimi prarodičmi, ale nemajetnosť, chudoba, zatvorené nebo, život bez Boha, ktorého oni odvrhli.

Túto vec však dal do poriadku Ježiš, ktorý vykúpil človeka z tejto úbohosti a po jeho smrti a zmŕtvychvstaní sa mu opäť otvorilo nebo. Dostal to, čo kedysi v prvom človekovi stratil – účasť na živote Boha. Lenže, a v tom je háčik, nie automaticky. Ježiš nepričlenil človeka k Bohu automaticky, lebo to by musel narušiť jeho slobodu, ktorú on rešpektuje. Boh žiada od každého človeka jeho slobodné ÁNO pre neho aj pre nebo. A to ÁNO pre vykúpenie sa deje pri krste. Ochota dať sa pokrstiť, je vlastne vyslovené ÁNO pre Boha. Bez krstu nie je možné vlastniť nebeské kráľovstvo tak, ako nemôže žehliť studená žehlička, vytiahnutá zo zástrčky. Človek sa musí napojiť na Boha, aby mohol žiť v jeho kráľovstve.

Druhým účinkom krstu je pričlenenie k Cirkvi. To však nie je obyčajné členstvo ako v našich ľudských organizáciách. To je čosi viac. Náš život je cez sviatosti, ktoré vysluhuje Cirkev, povýšený na vyšší stupeň. Môžeme v kruhu našich veriacich bratov a sestier spolu s kňazom prinášať obetu svätej omše, v ktorej sa zvýrazňujú obety celého nášho života. Cez Cirkev náš život a naše skutky dostávajú nadprirodzenú hodnotu.

Teda, už poznáme hodnotu krstu? Máme ešte pokušenie pokladať ho za formalitu? Možno si niekto vzdychne: Zmeškal som veľa, dá sa s tým vôbec ešte niečo robiť? Krst bol dávno, rodičia ma neviedli v jeho duchu... Odpoveď je, že nič nie je stratené a všetko sa dá napraviť. Ako? Od pohľadu na vlastný krst a od jeho žitia, závisí hodnota celého nášho života. Že je to neuveriteľné? Často sa zamýšľame nad formalizmom kresťanov, nad ich apatiou, nad tým, že nie sú v ničom prínosom pre svet. Kde je príčina? V náboženskom formalizme, ktorý má základ v krstnom formalizme.

V prvokresťanskej dobe boli kresťania divom pre svet. Prečo? Lebo žili svoj krst. Ten sa síce vysluhoval až v dospelom veku. Bolo to vtedy, keď mu Cirkev imponovala, túžil byť jej členom a rozhodol sa prijať krst. Bol zaradený medzi katechumenov a postavený pred prípravu, ktorá trvala veľmi dlho, aby sa slobodne rozhodol a zvážil si, či na to má. Bol pokrstený až vtedy, keď už bol zrelým kresťanom a patril do spoločenstva ľudí, ktorí vedeli, čo chcú. Cirkev vtedy nebola združením formalistov, ale živým spoločenstvom veriacich.

Dnes tomu tak nie je, lebo krstíme malé deti a katechumenát vyvstáva. Je tu však možnosť nápravy, lebo čo nebolo pred krstom, môže byť po ňom. V skutočnosti je každý kresťan konvertitom a viera, v ktorej bol vychovávaný, musí sa v jednom okamihu stať jeho osobnou vierou, a to je konverzia.

Nech dnešný deň je pre nás dňom odhodlania upriamiť sa na svoj krst, oprášiť ho a začať ho žiť. Nie formálne, lebo formalizmus je pretvárkou a dnešný svet má dosť pretvárky. On potrebuje pravdu.

Pane, ďakujem ti za povolanie ku kresťanstvu. Prosím, daj mi dostatok odhodlania žiť do dôsledkov svoj krst.