Dar múdrosti uspôsobuje praktický rozum k tomu, aby za všetkých okolností rozoznával naše pravé dobro a volil primerané prostriedky k jeho konaniu.

Kresťanská múdrosť nemá nič spoločného so svetskou rafinovanosťou, ktorá chce využiť slabosti druhých ľudí alebo okamžitej situácie pre svoj prospech. Byť múdry v zmysle evanjelia znamená zamerať vedome a vytrvale celý život na Boha. Táto príprava na večnosť však nielen, že nevylučuje, ale naopak vyžaduje vrcholné snaženie sa človeka k zodpovednosti za svetskú úlohu, lenže jedine podľa kresťanského svedomia.

Už Starý zákon múdrosťou rozumel predovšetkým schopnosť správneho úsudku v rozhodujúcej chvíli, prezieravosť a niekedy taktiež aj technickú zručnosť (Ex 31,3; 35,30; Iz 10,13; Ez 27,8). Izraeliti spájali múdrosť obyčajne so srdcom (Ex 35,35; 36,2). Jób chcejúc sa ukázať priateľom, odpovedal, že aj on má múdrosť, hovorí, že má srdce (Jób 12,2). V knihe Exodus 28,2 je múdrosť spájaná s duchom. V knihe Deuteronómium 4,6 múdrosťou sa rozumie plniť Božie ustanovenia, báť sa Boha je počiatok múdrosti (Jób 28,28; Ž 111,10; Prísl 9,10;15,33). Na inom mieste Starý zákon pokladá múdrosť za Boží dar (1 Kr 3,9.11nn; Kaz 2,26; Iz 11,2; Dn 1,19; Sk 7,10; Ef 1,17; Jk 1,5; 3,17). Bláznovstvo je opakom múdrosti. Múdrosť je prírodzene predovšetkým Božia vlastnosť, na ktorej dáva čiastočne Boh podiel človekovi. Ale vo svojej plnosti je táto Božia múdrosť nedosiahnuteľná ľuďom (Jób 28), tým menej ostatným tvorom.

Božia múdrosť znamená súčasne silu, radu a rozumnosť, keď vykonávajú to, čo Boh vo svojej múdrosti ustanovil (Jób 12,12-25). V dobe, keď z úcty k menu Boha sa hľadali spôsoby, ako ho opísať, aby nemuselo byť vyslovené, užíval sa pojem múdrosť k označeniu Boha. Takto bola múdrosť nakoniec personifikovaná (Prís 8,22-31) a neskoršie pod vplyvom gréckej filozofie v rabínskej literatúre bola zbytostňovaná ako prostredník medzi nepriblížiteľným Bohom a spravodlivými. Na tieto názory naviazal svätý Pavol, keď chcel vystihnúť význam Krista ako vtelenie Božej múdrosti (1 Kor 1,24.30; Kol 1,15-18; 2,3; Mk 6,2 a 1 Jn 1,1-18), kde múdrosť je nahradená SLOVOM.

Podľa Knihy Múdrosti, múdrosť je ľudská čnosť, ktorá vedie človeka k bohabojnému a nábožnému životu. Ďalej autor tejto Knihy hovorí, že múdrosť sa rovná Božej podstate. Je Bohu vnútorná a predsa z neho vychádza. Touto náukou sa pripravuje novozákonné zjavenie tajomstva Najsvätejšej Trojice. V hlave 7 a vo veršoch 25-30 hovorí: „Múdrosť je výdych moci Božej a je čistý výron slávy Všemohúceho. Preto nemôže nič nečistého nikdy sa jej dotknúť. Veď je odblesk svetla večného, zrkadlo bez poškvrny účinnosti Božej a je obraz láskavosti jeho. Hoci je len jedna, predsa vládze všetko, obnovuje všetko, hoci sama v sebe ostáva tá istá, v každom pokolení prenáša sa v duše svätých a z nich robí priateľov Božích a prorokov. Veď Boh miluje len toho, kto dôverný styk s múdrosťou má. Nádhernejšia je než slnko, prevyšuje celý hviezdny svet. Prirovnanej k svetlu, prislúcha jej prednosť, lebo za ním nasleduje noc, lenže zloba proti múdrosti nič nezmôže. Siaha mocne od jedného konca k druhému, a všetko riadi najlepšie.“ Múdrosť neznesie hriech. Múdrosť je prameňom šťastia. Každý, ktorý túži po šťastí môže múdrosť ľahko získať: „...ľahko uzrú ju tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú. Predbieha a dáva sa poznať tým, čo po nej dychtia. Tomu, kto zrána ju hľadá, netreba sa namáhať, bo nájde ju sedieť u svojich dvier. ...kto však pre ňu bdie, je skoro bez starosti. Len ona sama obchádza a hľadá tých, čo sú jej hodní, blahosklonne v ústrety im kráča na cestách, pri myšlienke každej s nimi sa stretáva. ...Snaha o poučenie je zase láska k nej, láska k nej značí však zachovanie jej zákonov, zachovanie jej zákonov je potom zaistenie nesmrteľnosti, nesmrteľnosť zase vedie do blízkosti Boha. Takto teda túžba po múdrosti vedie nahor, ...preto ctite múdrosť, by ste panovali naveky“(Mud 6, 12-21).