Nemenný postoj svätého a spravodlivého Boha k hriechu a zlu sa označuje ako jeho "hnev". Nestačí chápať tento výraz len ako popis "nevyhnutného procesu príčiny a účinku v morálnom svete" alebo ako alternatívne vyjadrenie dôsledkov hriechu. Ide skôr o osobnú vlastnosť, bez ktorej by Boh prestal byť plne spravodlivým a jeho láska by poklesla na úroveň sentimentality. Boží hnev i lásku musíme popisovať ľuským jazykom. Viacmenej nie je nezvládnuteľný, výbušný alebo nárazový, ako býva ľudský hnev. Je rovnako trvalým a stálym prvkom v Božej povahe ako jeho láska.

V Biblii nie je náhodným a ľubovolným prejavom Božej nálady a vášne, ale reakciou Božej svätosti, spravodlivosti a lásky proti hriechu. Boh je svätý a čistý; musí teda reagovať na rôznu nesvätosť. Boh je spravodlivý zákonodarca, ktorý bdie nad dodržiavaním svojich ustanovení. A Boh je láska, ktorá odstraňuje všetko, čo tejto láske prekáža. Jeho hnev je prejavom jeho svätosti, spravodlivosti a lásky. Hnev Boha nie je opakom lásky, ale opakom zľutovania, milosrdenstva, ľútosti a odpustenia (Mt 23, 23; Iz 60, 10; 63, 6; Dt 13, 17; Sir 30, 8; Ex 32, 12; Ž 78, 38; 85, 3). Je to odvrátenie tváre (prítomnosti) Božej od človeka (Ž 80, 5.8), zbavenie sa Božej blízkosti, prenechanie človeka seba samému (Dt 31, 17; 2 Kr 24, 20; Jer 33, 5), takže padá do rúk nepriateľov a zlých mocí (2 Kr 13, 3; Mt 18, 34-35).

V Starom zákone je príčinou Božieho hnevu modlárstvo (Dt 6, 14; 7, 4; 32, 21), pohrdnutie Pánovým zákonom, ktoré sa prejavuje reptaním a uctievaním modiel (Nm 11, 1); neposlušnosťou (Joz 7, 26; 2 Sam 24, 1), braním Božieho mena nadarmo (Ex 20, 7), znesväcovaním soboty (Neh 13,18), neláskavosťou k vdovám a sirotám (Ex 22, 23), jedným slovom hriechom (Iz 13, 9; Job 19, 29), na ktorý Boh musí reagovať. Lebo Boh je horlivý (Nah 1, 2 = žiarlivý na svoju svätosť; Dt 4, 24; 6, 15; Ez 5, 13; 16, 42; 23, 25; Sof 1, 18) a trestá aj náhodnú neúctu voči sebe (1 Sam 6,19-20; 2 Sam 6, 7).

Nespravodlivosť a bezbožnosť ľudí, pre ktoré nemá žiadne ospravedlnenie, musí mať za následok prejavy Božieho hnevu v živote jedincov a národov (Rim 1, 18-32). Početné doklady tejto zákonitosti obsahuje Starý zákon, napríklad zničenie Sodomy a Gomory i pád Ninive (Dt 29, 23; Nah 1, 2-6). Než však príde "deň hnevu", o ktorom veľmi pôsobivo hovorí kniha Zjavení a ktorý čakáme, je Boží hnev vždy miernený milosťou, predovšetkým v jednaní s jeho vyvoleným ľudom (Oz 11, 8). Lenže, keď hriešnik tieto milosti zneužíva, privoláva si "Boží hnev pre deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd" (Rim 2, 5). Pavol bol presvedčený, že jedným z hlavných dôvodov, prečo Izrael nedokázal zastaviť proces mravného úpadku, spočíval v ich nesprávnej reakcii na Božiu zhovievavosť, ktorá veľmi často upustila od takého trestu, aký by si zaslúžili. Zneužívali "bohatsvo jeho dobroty, zhovievavosti a veľkomyseľnosti" a nechápali, že to všetko ich malo viesť k pokániu (Rim 2, 4).

Nevykúpení ľudia sa búrili proti Bohu, takže sa nutne stávajú predmetom jeho hnevu (Ef 2, 3) a "nádobami hnevu pripravenými k záhube" (Rim 9, 22). Z tohto postavenia ich nezachránil ani Mojžišov zákon, pretože "zákon so sebou nesie Boží hnev" (Rim 4, 15). Nakoľko Zákon vyžaduje dodržovanie Pánových nariadení, tresty za neposlušnosť vystavujú hriešnika ešte väčšiemu Božiemu hnevu. Je jasné, že jedine vďaka milostivému opatreniu, ktoré Pán ponúka hriešnikom v evanjeliu, sa môžu stať prijemcami milosti a Boh sa prestane na nich hnevať. Hlavnou témou Nového zákona je Božia láska k hriešnikom, vyjadrená v Kristovom živote a smrti. Táto láska sa prejavuje v tom, že Ježiš kvôli človekovi a na miesto neho vytrpel bolesti, súženia, trest a smrť, ktoré sú údelom hriešnikov vystavených Božiemu hnevu.

Z tohto dôvodu je možné Ježiša Krista označiť ako "vysloboditeľa od prichádzajúceho hnevu" (Sol 1, 10). Preto apoštol Pavol mohol napísať:"Tým skôr teraz, keď sme boli ospravedlnení preliatím jeho krvi, budeme skrze neho zachránení od Božieho hnevu" (Rim 5, 9). Boží hnev viacmenej zostáva na každom, kto sa snaží zmariť Pánov vykupiteľský plán a neposlúcha Božieho Syna, ktorý jediný môže mu priniesť ospravedlnenie.

Boh odsudzuje prudkú, násilnú reakciu človeka, namierenú voči druhému; či už ten človek je žiarlivý ako Kain (Gn 4, 5) alebo zúrivý ako Ezau (Gn 27, 44n) alebo pomstlivý, ako boli Simeon a Lévi, ktorí nadmieru kruto pomstili zneuctenie svojej sestry (Gn 49, 5nn; 34, 7-26; Jdt 9, 2); Taký hnev vedie obyčajne k vražde. Starozákonní učitelia múdrosti karhajú hlúposť prchkého človeka (Prís 29, 11), ktorý "neovláda dych svojich nozdier", ako to obrazne vyjadruje originálny text; obdivujú však múdreho človeka, ktorý má "dlhý dych", kým netrpezlivý človek sa prejaví "krátkym dychom" (Prís 14, 29; 15, 18). Hnev plodí nespravodlivosť (Prís 14, 17; 29, 22; Jak 1, 19n). Ježiš sa vyslovil ešte rozhodnejšie, keď prirovnal hnev k vražde, ktorá je jeho častým dôsledkom (Mt 5, 22). Aj Pavol považuje hnev za nezlúčiteľný s láskou (1 Kor 13, 5); hnev je číre a naprosté zlo (Kol 3, 8), ktorého sa máme chrániť, najmä pre blízkosť Boha (1 Tim 2, 8; Tit 1, 7).

Výsledkom Božieho hnevu je smrť so svojimi pomocníkmi. Dávid si mal vybrať medzi hladom, porážkou alebo morom (2 Sam 24,13nn); inde sú to rany (Nm 17, 11), malomocenstvo (Nm 12, 9n), smrť (1 Sam 6, 19). Tento hnev zostupuje na všetkých zatvrdlivých vinníkov; najprv na Izraela, lebo je najbližšie svätému Bohu (Ex 19,; 32; Dt 1, 34; Nm 25, 7-13); na celé izraelské spoločenstvo (4 Kr 23, 26; Jer 21, 5) alebo na jednotlivcov; potom zostupuje tiež na národy (1 Sam 6, 9), lebo Jahve je Bohom celej zeme (Jer 10, 10).

Príchodom Krista sa však predsa niečo radikálne zmenilo. Ako sme to už aj povedali, od tohto "prichádzajúceho hnevu" (Mt 3, 7) nás už neoslobodzuje Zákon ale Ježiš. Ježiš vskutku "odňal hriechy sveta" (Jn 1, 29); Boh ho urobil za nás "hriechom", aby sme sa my v ňom stali Božou spravodlivosťou (2 Kor 5, 21). V Ježišovi sa stretli sily lásky a svätosti takým spôsobom, že láska zostáva víťazná práve vo chvíli, keď hnev dopadá na toho, ktorý "sa stal hriechom".

Svätý Tomáš Akvinský definuje hriech ako pohotovosť alebo úkon neresti stojacej proti tichosti, za druhé ako žiadostivosť pomsty a za tretie ako vášeň. Ďalej považuje hriech ako horlivosť podľa rozumu a hnev ako neresť, ktorá stojí proti rozumu. Hnev zahrňuje mnoho vášní, ani nie tak ako rodu a druhu, ani ako príčiny svojho účinku, ale ako účinok svojej príčiny. Hnev podľa správneho rozumu je vášeň chválna, keďže viacmenej proti rozumu je hriech. Hnev je zložený zo smutku a žiadosti, nie ako z časti, ale ako z príčin. Hnev je hlavný hriech, nie však nenávisť. Svätý Tomáš hovorí o troch druhoch hnevu:žlčový, t.j.ostrý, zbesilosť. Ďalej hovorí o šiestich dcérach hnevu:rvačka, namrzenosť mysle, potupenie, kričanie, rozhorčenie a rúhanie. Hnev, pokiaľ znamená konanie vôle, teda rozhodovanie sa, je akoby v Bohu, nie však pokiaľ ide o hnev ako vášeň. Tomáš uvádza dvojakú príčinu hnevu:zo strany pohnútky, ako vznikanie, alebo zo strany nálady, ako nedostatok alebo nemoc. Keď dôjde k nejakému smútku prichádza hnev. Mlčiaci vyzýva k hnevu haniaceho, pretože sa zdá, že ho podceňuje. Hnev slabne ak trvá dlhšie, rovnako aj jeho príčina, lebo spomienka na bezprávie sa zdá menšia, keď je už len v spomienkach. Človek sa hnevá na neživé veci i na zvieratá v dôsledku obrazotvornosti, ktorá mu oznámi ublíženie, nie však z rozumu. Je päť znamení a účinkov hnevu:búšenie srdca, trasenie sa tela, červeňanie tváre, zdrsnenie pohľadu, skrivenie úst a myseľ nevie čo hovorí. Hnev sa kloní k dvom smerom, t.j. k pomste a škodeniu, naproti tomu láska alebo nenávisť niekedy kloní sa len jedným smerom.Najľahšie je odporovať hnevu a bojovať proti nemu na chvíľu pre jeho nápor, než proti potešeniu a dychtivostiam, lebo naopak je to pri ďalšom trvaní. Hnevu je protiľahlá nejaká neresť, lebo nezriadený nedostatok hnevu, sa neprejavuje, nakoľko je nepomenovaná.

Záverom výrok Pána Ježiša o hneve:"No ja vám hovorím:Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá..." (Mt 5, 22) a výrok sv.apoštola Pavla:"Veď Boh nás neurčil na hnev, ale aby sme získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista" (1 Sol 5, 9).