V knihe Exodus 20,8-10 čítame: “Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní pracuj a vykonávaj svoju robotu, siedmeho dňa je sobota Pána, Boha tvojho. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu, ty sám a ani tvoj syn, alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo slúžka, alebo tvoj dobytok, alebo cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach.“ Vo verši 11 odôvodňuje svoje rozhodnutie: “Lebo za šesť dní utvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal a zasvätil ho.“ Pre lepšie pochopenie zákona uvádzame znenie tohto príkazu z knihy Deuteronomium, kde čítame: “Zachovaj deň sobotňajší, aby si ho zasvätil, ako ti Pán, Boh tvoj, prikázal. Za šesť dní budeš pracovať a robiť svoju prácu, ale siedmy deň je sobota (t.j. odpočinok) pre Pána, Boha tvojho; v ňom nebudeš robiť nijakú prácu, ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani akýkoľvek tvoj dobytok, ba ani cudzinec nie, čo v tvojom bydlisku býva, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty sám. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej zemi, a že Pán, Boh tvoj, vyviedol ťa odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto Pán, Boh tvoj, prikázal ti zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,12-15).

Po prečítaní znenia tohto prikázania z kníh Starého zákona lepšie pochopíme krátke znenie v našom Katechizme, kde sa hovorí: “Spomni, aby si deň sviatočný svätil!“

Tretie prikázanie pripomína posvätnosť soboty: Siedmeho dňa, ako sme počuli, Pán Boh odpočíval. Písmo pripomína stvorenie sveta a pri tej príležitosti Boh oddelil siedmy deň ako svätý. Písmo sväté rovnako v dni Pána taktiež zdôrazňuje pamiatku na oslobodenie Izraela (Božieho ľudu) z egyptského otroctva: “Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej zemi a že ťa Pán, tvoj Boh, odtiaľ vyviedol pevnou rukou a napätým ramenom; preto ti prikázal Pán, tvoj Boh, dodržovať deň odpočinku“(Dt 5,15).

Boh zveril Izraelu sobotu, aby ju zachovával na znamenie večnej zmluvy. Sobota je pre Pána; je posvätne vyhradená pre chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho spásnych činov v prospech Izraela - Božieho ľudu - veriacich v Boha. Božia činnosť je vzorom pre ľudskú činnosť. Ak si Boh siedmeho dňa “odpočinul“ (Ex 31,17), aj človek má “odpočívať“ a dovoliť aj druhým, predovšetkým chudobným, aby si mohli oddýchnuť (Ex 23,12). Sobota prerušuje každodennú činnosť a umožňuje odpočinok. Je to deň protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí!!!

Evanjelium uvádza početné príležitosti, pri ktorých bol Ježiš obviňovaný, že porušuje zákon o sobote. Lenže Ježiš nikdy neporušuje svätosť toho dňa. Dáva mu zo svojej autority pravé vysvetlenie: „Sobota je pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2,27). Kristus plný súcitu považuje za správne „v sobotu konať dobre“, skôr než zle, „život zachrániť“, skôr než zničiť (Mk 3,4). Sobota je deň Pána milosrdenstva a deň úcty vzdávanej Bohu: „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“ (Mk 2,28).

„Toto je deň, ktorý urobil Pán, jasajme a radujme sa“ (Ž 118,24).

Ježiš vstal zmŕtvych v prvý deň v týždni (Mt 16,2; Lk 24,1; Jn 20,1). Ako prvý deň pripomína deň Kristovho vzkriesenia prvé stvorenie. Ako ôsmy deň, ktorý nasleduje po sobote, znamená nové stvorenie zahájené Kristovým zmŕtvychvstaním. Tento deň sa stal pre kresťanov prvým zo všetkých dní, prvým zo všetkých sviatkov - deň Pána (hé Kyriaké hémera - dies dominica) - nedeľa.

Sv. Justín vo svojej Apologetike hovorí: Zhromažďujeme sa v deň slnka, pretože je to prvý deň, v ktorom Boh vyviedol z temnôt hmotu a stvoril svet; v tento deň taktiež Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, vstal zmŕtvych. Nedeľa sa jasne líši od soboty, po ktorej časove každý týždeň nasleduje a nahrádza pre kresťanov jej obradný predpis. V Kristovej Veľkej noci (Pasche) dovršuje sa duchovná náplň hebrejskej soboty a ohlasuje večné odpočinutie človeka v Bohu. Veď kult zákona pripravoval na Kristovo tajomstvo a to, čo sa v ňom konalo, bolo predobrazom rysu - črty, ktorá sa vzťahuje na Krista.

Túto realitu sv. Ignác Antiochijský vo svojom liste Epistula ad Magnesios vyjadril nasledovne: Tí, ktorí žili v starom poriadku (SZ), sa obrátili k novej nádeji a nehľadeli už na sobotu, ale žili podľa nedele, dňa Pána, v ktorom je náš život posvätený skrze milosť Pána a jeho smrť.

Slávenie nedele uskutočňuje mravný predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca: vzdávať Bohu vonkajšiu, viditeľnú, verejnú a pravidelnú úctu na pamiatku jeho všeobecného dobrodenia voči ľuďom. Nedeľná bohoslužba je splnením mravného prikázania Starého zákona, od ktorého preberá rytmus ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa svojho ľudu.

Nedeľné slávenie dňa a Eucharistie Pána je stredobodom života Cirkvi. Nedeľu - deň Pána, v ktorom sa slávi veľkonočná udalosť - je nevyhnutné v celej cirkvi zachovávať z dôvodov apoštolskej tradície ako prvotný zasvätený sviatok.

Tento zvyk kresťanského zhromažďovania siaha až do počiatkov apoštolskej doby. Sv. apoštol v liste Židom pripomína: Nezanedbávajte svoje „spoločné zhromažďovanie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale navzájom sa povzbudzujte“ (Žid 10,25).

Farnosť je určité natrvalo zriadené spoločenstvo kresťanov v miestnej Cirkvi pod vedením diecézneho biskupa a do pastoračnej starostlivosti uvedeného farára, ako jej pastierovi. Je to miesto, kde môžu byť zvolaní všetci veriaci, aby slávili nedeľnú eucharistickú obeť. Farnosť vedie kresťanský ľud ku správnym prejavom liturgického života; zhromažďuje ho pri liturgickom slávení, učí Kristovej spásnej náuke, uvádza do života lásku Pána v dobrých a bratských skutkoch: Toto sv. Ján Zlatoústy komentuje: „Nemôžeš sa doma modliť tak ako v kostole, kde je Boží ľud zhromaždený, kde sa volanie vznáša k Bohu jedným srdcom. Tam je niečo viac, jednota myslenia, súzvuk duší, zväzok lásky, modlitby kňazov a veriacich.“

Cirkevné prikázanie vymedzuje a upresňuje Pánov zákon: v nedeľu a v ďalších prikázaných sviatkoch sú veriaci viazaní povinnosťou zúčastniť sa na sv. omši. Povinnosť účasti na omši splní ten, kto sa zúčastní sv. omše, kedykoľvek sa koná katolícky obrad, buď v deň sviatku alebo večer predchádzajúceho dňa.

Účasť na eucharistickej obeti, t.j. na sv. omši je základným potvrdením, že sme kresťania katolíci. Preto sú veriaci povinní zúčastniť sa sv. omše v zasvätené dni. Ospravedlnení sú iba vtedy, keď sa z vážnych dôvodov nemôžu zúčastmniť na sv. omši, napr. sú chorí, starajú sa o kojenca a iné vážne dôvody, alebo sú od nej svojím farárom dišpenzovaní. Tí, ktorí o túto povinnosť vedome nedbajú, dopúšťajú sa ťažkého hriechu.

Účasť na spoločnom slávení nedeľnej sv. omše je svedectvom príslušnosti a vernosti Kristovej Cirkvi. Týmto spôsobom veriaci dosvedčuje svoju účasť na spoločenstve viery a lásky. Zároveň spoločne vydávajú svedectvo o Božej svätosti a o svojej nádeji v spasenie. Vzájomne sa posilňujú pod vedením Sv. Ducha.

Cirkev doporučuje veriacim: Ak sa z dôvodov nedostatku duchovných, alebo z iného vážneho dôvodu nemajú možnosť zúčastniť sa sv. omše, veľmi sa doporučuje veriacim, aby sa zúčastnili bohoslužby slova, ak sa koná podľa predpisu diecézneho biskupa vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste, alebo aby sa venovali po náležitú dobu modlitbe, sami alebo v spoločenstve rodín.

Ustanovenie dňa Pána prispieva k tomu, aby bola všetkým daná možnosť mať taktiež dostatok pokoja a voľného času k životu rodinnému, kultúrnemu, spoločenskému a náboženskému, hovorí II.vatikánsky koncil. V nedeľu a v ostatných zasvätených sviatkoch sa veriaci majú zdržiavať tých prác alebo činností, ktoré sú na prekážku bohopocte a radosti, ktorá je vlastná dňu Pána a zabraňujú konaniu skutkov milosrdenstva a nevyhnutnému uvoľneniu mysle človeka ako aj tela...

Potreby rodiny alebo veľká spoločenská užitočnosť sú oprávneným ospravedlnením od zachovania príkazu nedeľného pokoja. Veriaci však musia bdieť, aby nezavádzali tzv. oprávnené ospravedlnenia zvykami, ktoré škodia náboženstvu, rodinnému životu a zdraviu.

Toto sv. Augustín komentuje nasledovne: Láska k pravde hľadá posvätný čas, potreba lásky prijíma spravodlivú prácu.

Patrí sa, aby si kresťania, ktorí majú voľný čas, spomenuli na svojich bratov, ktorí majú tiež potrebu a tie isté práva, a nemôžu si odpočinúť pre svoju chudobu a núdzu. Kresťanská zbožnosť zasväcuje tradične nedeľu dobrým skutkom a pokorným službám, ktoré potrebujú nemocní, zoslabení, starí, atď. Kresťania majú svätiť nedeľu tým, že venujú čas a pozornosť svojej rodine a príbuzným, čo nemôžu robiť vo všedných dňoch.

Nedeľa je vhodná doba na zamyslenie sa, mlčanie, štúdium a rozjímanie, ktoré prospieva rastu vnútorného a kresťanského života.

Svätiť nedele a sviatky si vyžaduje spoločné úsilie. Každý kresťan sa musí vyhnúť tomu, aby bez potreby uložil inému niesť, čo by mu bránilo svätiť deň Pána.