„Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, Boh tvoj!“, čítame v knihe Exodus v hlave 20 vo verši 12. A v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 16 okrem prvej časti čítame zdôvodnenie, ktoré nenachádzame ani v Katechizme „...ako ti to Pán, Boh tvoj, prikázal, aby dni tvojho života dlho trvali a tebe sa darilo v zemi, ktorú ti dá Pán, Boh tvoj, dáva.“ V Katechizme je uvedený holý príkaz: „Cti otca svojho i matku svoju!“ U Lukáša je dodatok, ktorý hovorí: „A poslúchaj ich!“ (Lk 2,51).

Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za svoj život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní ctiť a rešpektovať všetkých, ktorým Boh pre naše dobro odovzdal svoju autoritu. Toto prikázanie je vyjadrené kladným spôsobom ako povinnosť, ktorú máme splniť. Ohlasuje nasledujúce prikázanie, ktoré sa týka zvláštnej úcty k životu, k manželstvu, k majetku, k slovu. Je jedným zo sociálnych prikázaní, zo základov sociálnej náuky Cirkvi.

Štvrté prikázanie sa výslovne obracia k deťom v rámci ich vzťahov k otcovi a matke lebo tento vzťah je najvšeobecnejší. Požaduje, aby sme zahrňovali úctou, láskou a vďačnosťou prarodičov a predkov. Vzťahuje sa konečne na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči ich nadriadeným, občanov voči ich vlasti, voči tým, ktorí spravujú verejné veci a voči vládnym predstaviteľom.

Toto prikázanie zahrňuje v sebe aj úctu v širšom slova zmysle, ako aj povinnosti rodičov, poručníkov, učiteľov, verejných a vládnych predstaviteľov, všetkých, ktorí vykonávajú nejakú právomoc nad druhými alebo nad nejakým spoločenstvom osôb.

Dodržiavanie tohoto prikázania prináša spolu s duchovnými plodmi aj časné plody mieru a blahobytu. Naopak prestupovanie tohoto prikázania spôsobuje ťažké škody spoločenstva aj jednotlivých osôb.

Nepochybne sa štvrté prikázanie v prvom rade dotýka rodiny. Čo je to rodina? Rozoberme si to postupne:

Muž a žena spojení v manželstve tvoria spolu so svojimi deťmi rodinu. Táto inštitúcia má prioritné uznanie pred akoukoľvek ustanovizňou zo strany verejnej moci; sama si zabezpečuje svoju vážnosť. Rodina sa bude považovať za normálny vzťah, podľa ktorého sa majú hodnotiť rôzne spôsoby príbuzenstva. Boh tým, že stvoril muža a ženu, ustanovil ľudskú rodinu a dal jej základný poriadok. Jej členovia sú rovnakej dôstojnosti. Pre obecné blaho jej členovia sú v rodine rôzne zodpovení a majú rôzne práva a povinnosti.

Manželské spoločenstvo je založené na vzájomnom súhlase manželov. Manželstvo a rodina sú zamerané k dobru manželov, k plodeniu a výchove detí. Manželská láska a plodenie detí vytvárajú medzi členmi tej istej rodiny osobný vzťah a základnú zodpovednosť.

Kresťanská rodina je „špecifickým vyjadrením a uskutočnením... cirkevným spoločenstvom... Preto taktiež môže mať a má byť nazývaná domácou cirkvou. Je spoločenstvom viery, nádeje a lásky; v Cirkvi nadobúda zvláštnej dôležitosti, ako je to v Novom zákone. Kresťanská rodina je spoločenstvom osôb, stopou a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. Jej plodivá a výchovná sila a činnosť je odbleskom stvoriteľského diela Otca. Rodina je povolaná, aby sa podieľala na modlitbe a obeti Krista. Denná modlitba a čítanie Božieho slova v nej posilňuje lásku. Kresťanská rodina pôsobí evanjelizačne a misionársky.

Vzťahy v rodine vytvárajú podobnosť citov, náklonností a záujmov, ktoré sa rodia predovšetkým zo vzájomnej úcty jej členov. Rodina je výsadným spoločenstvom povolaným k tomu, aby uskutočnila vzájomné dorozumenie manželov, a svedomitou spoluprácou rodičov pri výchove detí.

Rodina je základnou bunkou života spoločnosti. Je to prirodzená spoločnosť, v ktorej muž a žena povolaní k tomu, aby sa sebe navzájom dávali v láske a v dare života. Autorita, stálosť a prežívanie vzťahov v lone rodiny tvoria základy bezpečnosti a bratstva, v ktorom sa dá už od mladosti naučiť mravným hodnotám, začať uctievať Boha a správne užívať slobody. Rodinný život je uvádzaním do života spoločnosti. Dôležitosť rodiny pre život a blahobyt spoločnosti ukladá spoločnosti zvláštnu zodpovednosť pri podporovaní a upevňovaní manželstva a rodiny.

Božie otcovstvo je zdrojom ľudského otcovstva, v Božom otcovstve má úcta k rodičom svoj základ. Úcta detí, nedospelých a dospelých, k vlastnému otcovi a k vlastnej matke pramení z prirodzeného citu zrodeného z puta, ktoré ich vzájomne spája. Túto úctu vyžaduje Božie prikázanie. V knihe Sir 7,27-28 čítame: „Z celého srdca cti otca a nikdy nezabudni na pôrodné bolesti svojej matky. Pamätaj, že im ďakuješ za svoje bytie. Čím sa im môžeš odplatiť za to, čo ti dali?“

Štvrté prikázanie pripomína deťom, ktoré sú už dospelé, ich zodpovednosť za rodičov. Úcta detí k rodičom napomáha ku zhode v celej rodine, v celom rodinnom živote, týka sa tiež vzťahov medzi súrodencami.

Rodičia sa majú dívať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské bytosti. Svoje deti vychovávať k dodržiavaniu Božieho zákona tým, že sú sami poslušní vôli nebeského Otca.

Rodičia sú prví, ktorí majú zodpovenosť za výchovu svojich detí. Rodina je zvlášť vhodným miestom pre výchovu k čnostiam. Rodičia majú veľkú zodpovednosť za to, aby dávali svojim deťom dobrý príkald. Ak uznajú svoje chyby pred deťmi, budú ich schopní lepšie viesť a naprávať. Rodičia dostali milosť pri vysluhovaní si sviatosti manželstva, zodpovednosť a výsadu evanjelizovať svoje deti. Už od prvých rokov ich majú viesť a uvádzať do tajomstiev viery. Sú prvými učiteľmi svojich detí. Deti prispievajú k rastu svojich rodičov vo svätosti. Rodičia, ktorí sú ako prví zodpovední za výchovu detí, majú právo zvoliť pre ne školu, ktorá zodpovedá ich presvedčeniu. To je ich základné právo.

Keď deti dospejú, majú právo zvoliť si svoje povolanie a svoj životný stav. Túto novú zodpovednosť vezmú na seba v dôvernom vzťahu k svojim rodičom. Rodičia sa vyhnú tomu, aby ich nútili pri voľbe povolania alebo stavu, pri voľbe manželky či manžela.

Aj keď sú rodinné zväzky dôležité, predsa nie sú absolútne! Je potrebné byť presvedčený, že prvým povolaním kresťana je nasledovanie Ježiša. Stať sa Ježišovým učeníkom znamená prijať pozvanie patriť k Božej rodine, viesť život zhodný s Božím životným systémom. Rodičia budú prijímať a rešpektovať s radosťou a vďakyvzdávaním Pánovi, ak sa Pán obráti na jedno z ich detí, aby ho nasledovalo v panenstve, alebo v celibáte pre nebeské kráľovstvo v zasvätenom živote alebo v kňazskom povolaní.

Štvrté prikázanie nám predpisuje ctiť si taktiež všetkých, ktorí sa k nášmu dobru pričinili alebo pričiňujú, ktorí od Boha dostali autoritu v spoločnosti.

Politická moc je povinná rešpektovať základné práva ľudskej osobnosti. Nech sa snaží vykonávať spravodlivosť a rešpektovať pri tom práva každého jednotlivca, predovšetkým rodín a núdznych. Občianske práva môžu a musia byť zaručené podľa požiadaviek všeobecného blaha. Nemôžu byť verejnými orgánmi odňaté bez oprávneného a primeraného dôvodu. Výkon politických práv je zameraný na všeobecné blaho národa a ľudskej spoločnosti.

Je povinnosťou občana prispievať spolu s verejnými orgánmi k blahu spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Milovať vlasť a slúžiť jej vyplýva z povinnej vďačnosti a z dôvodu lásky. Podriadenosť právoplatnej autorite a služba všeobecnému blahu vyžadujú, aby občania plnili svoje funkcie v živote politického spoločenstva.

Bohatšie národy majú prijímať cudzincov, ktorí hľadajú bezpečie a prostriedky potrebné pre život, ktoré nemôžu nájsť v krajine, odkiaľ pochádzajú. Občan je vo svojom svedomí viazaný nekonať podľa nariadenia občianskych orgánov, ak sú tieto príkazy proti požiadavkám mravného poriadku, proti základným ľudským právam alebo proti učeniu evanjelia.

Cirkev vyzýva nositeľov politickej moci, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach riadili zjavenou pravdou o Bohu a človeku. K poslaniu Cirkvi patrí posudzovať z hľadiska mravného aj tie veci, ktoré patria do oblasti politiky, ak to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší. Pritom bude používať všetky prostriedy, ale len také, ktoré sú v súlade s evanjeliom a dobrom všetkých ľudí v rôznych dobách a situáciách.